Smerujeme do dobrovoľného otroctva. Už čoskoro
V súčasnosti sa čoraz častejšie objavujú otázky týkajúce sa využívania umelej inteligencie v oblasti literatúry a prekladateľstva. Mnohí sa zaujímajú, prečo nedošlo k masívnejšiemu prechodu na tento technologický pomocník. Odpoveď sa však ukrýva v hrozbe, ktorú tento posun predstavuje. Umelá inteligencia, ako ju poznáme, nie je iba nástrojom, ale aj potenciálnym smrteľným nepriateľom našej kreativity a duševného zdravia.
Peter Macsovszky, spisovateľ, vo svojom článku poukazuje na základný fakt: umelá inteligencia nie je ničím iným ako imitátorom. Neexistuje zvláštny prejav vlastnej, originálnej inteligencie. V skutočnosti, to, čo predvádza, je len simulácia myslenia, založená na opakovaní a kombinovaní už existujúcich informácií. Avšak skutočná inteligencia človeka presahuje tieto technologické hranice. Kombinuje racionálne, emocionálne i spirituálne aspekty, ktoré stroj nikdy nepochopí.
Jedným z najznepokojujúcejších aspektov je dôvera, ktorú niektorí ľudia, najmä mladí študenti, prejavujú voči svojim digitálnym „asistentom“. Je znepokojujúce vidieť, ako sa umelá inteligencia stáva objektom kultu, keďže nedokáže rozlišovať medzi prioritami, ale jedine vykonáva príkazy. Skeč zo seriálu Little Britain, kde úradníčka zodpovedá na každú žiadosť zamietavo len preto, lebo to počítač rozhodol, sa v súčasnosti už nezdá byť tak absurdný. Je to predzvesť budúceho scenára, v ktorom rozhodnutia presúvame na niečo, čo je bezduché a nesamostatné.
Aj keď umelá inteligencia za sebou zanechá stopu neporovnateľne väčšieho objemu dát ako človek, jej pamäť nemožno zamieňať s našou schopnosťou reflexie a vytvárania spomienok. Možnosť rozpoznať nuansy a podprahové informácie, ktoré ovplyvňujú naše rozhodovanie a vnímanie sveta, ostáva technológii navždy odcudzená. Pamäť umelých strojov sa zaoberá iba faktami a ukladajú len to, čo je pre ich premyslenú funkcionalitu používateľné.
Predstava, že umelá inteligencia je múdrejšia ako človek, je pre našu slobodu osobitne nebezpečná. Ak sa vzdáme zodpovednosti za budovanie vlastnej múdrosti a rozhodovanie, riskujeme, že sa staneme pritlačenými k zemi digitálneho otroctva. Keď sa pozrieme okolo seba, vidíme signály, ktoré naznačujú, že sa blížime k neoliberálnemu zjednodušeniu, kde sa exponenciálne rastúca technológia stáva faktorom v našich životoch bez zohľadnenia našich vnútorných hodnôt a schopností.
Je potrebné, aby sme sa zamysleli nad tým, aký smer chceme, aby naša kultúra vzala. Dodržiavanie tradičných hodnôt, empatie a vhľadu do hlbších ľudských otázok by malo prevládnuť nad bezduchým „pokrokom“ technológie, ktorý je predovšetkým založený na kvantite, nie kvalite. Udržanie rovnováhy medzi pokrokom a hodnotami je nevyhnutné, aby sme sa nenechali unášať ilúziami o múdrosti umelých inteligencií, ktoré v skutočnosti s našimi hodnotami nemajú nič spoločné.
