Dva manželské páry spojila krížová transplantácia obličiek
V banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici podstúpili dva manželské páry krížovú transplantáciu obličiek. Betákovci s Červeňanovcami si navzájom darovali šancu na lepší život. Prvýkrát sa stretli v ambulancii a podľa vlastných slov si okamžite sadli.
Takúto transplantáciu naposledy vykonali špecialisti Rooseveltovej nemocnice v roku 2009. Aktuálni štyria pacienti sú v poriadku, hoci ešte trochu ubolení. Odbery im urobili lekári šetrne, roboticky. Nemocnica to označila za krásny ľudský príbeh a obrovské majstrovstvo celého tímu odborníkov.
„Spokojnosť je na obidvoch stranách,“ podotkol s úsmevom Vladimír Beták (65), ktorému daroval obličku Rudolf Červeňan (61). Jeho manželke Paulíne Červeňanovej (49) dala zase tento orgán Zuzana Betáková (49), Vladimírova manželka.
„Povedali nám, čo a ako, spýtali sa, či súhlasíme, a išli sme do toho. Zákrok sme podstúpili 5. októbra,“ objasnili. Pár týždňov po operácii, krátko po lekárskej kontrole, uviedli, že si na stretnutí pred transplantáciou zaželali, aby to dobre dopadlo.
Páry sa plánujú stretávať aj naďalej. „Určite si zatelefonujeme a dohodneme sa. Možno aj na nejakej dovolenke, prípadne pôjdeme spolu do kúpeľov. Dáme tiež nejakú grilovačku a dobré vínko, keď budeme môcť,“ zhodli sa.
„Bude to priateľstvo na celý život,“ konštatovala Zuzana Betáková s tým, že bývajú pomerne blízko. Sú z Trenčína a Prievidze, delí ich len pár desiatok kilometrov.
Radikálna zmena života
Odborníci z Transplantačného centra Rooseveltovej nemocnice pripomenuli, že ide o páry, v ktorých jeden z manželov potreboval novú obličku. Ich partneri im ju chceli darovať, no neboli navzájom kompatibilní, zároveň však boli vhodnými darcami pre druhý pár.
Zuzana Betáková zdôraznila, že je dôležité takúto možnosť propagovať. „Rozpráva sa o tom medzi sebou málo ľudí. Keď sme my hľadali riešenia, niečo sme sa dozvedeli od známych či z televízie. Treba to ale viac zviditeľniť, aj túto nemocnicu,“ mieni.
Paulína Červeňanová s ňou súhlasí a vyzdvihuje prácu lekárov. „Sú príjemní, ľudskí a veľkí profesionáli. Takisto sestričky na oddelení sú veľmi milé a ochotné pomôcť,“ tvrdí. Prezradila, že ochorenie obličiek je v ich rodine dedičné po mame. Jej brat je tiež po transplantácii, obličku dostal pred deviatimi rokmi od mŕtveho darcu.
Ona sama bola kvôli problémom s obličkou sledovaná dve dekády, no ostatný rok a pol jej už hrozila dialýza. Keďže manžel ako jej darca nevyhovoval, do krížovej transplantácie išli bez váhania. „Keby sme čakali v poradovníku, trvalo by to možno rok. Takto to išlo rýchlejšie. Predtým som bola stále unavená, opúchali mi nohy, nevládala som. Teraz sa cítim lepšie,“ dodala.
Jej manžel Rudolf Červeňan je šťastný, že zlé obdobie majú za sebou. „Keď som videl, ako sa trápi, okamžite som do toho išiel. Teraz máme každý len po jednej obličke, no urobil by som to znova,“ poznamenal.
Vladimír Beták už bez dialýzy fungovať nemohol, chodil na ňu každý druhý deň. Ochorenie ho trápilo dlhodobo. „Radi chodievame s manželkou von, do prírody, no môj stav nás veľmi obmedzoval. Teraz sa náš život radikálne zmení,“ zhodnotil.
Výnimočný skutok
Urológ a špecialista na robotickú chirurgiu Jozef Babeľa vysvetlil, že indikáciu na takúto transplantáciu robí vždy nefrológ. „My sme však zodpovední za odoberanie obličky od darcu. Od laparoskopických odberov sme prešli na roboticky asistované. Je v tom obrovský prínos, lebo tento systém nám umožňuje náročnú operáciu robiť kratšie a oveľa bezpečnejšie,“ hovorí.
Odbery podľa neho prebehli absolútne hladko, pričom aj pacienti sa cítia dobre. „Je to cesta, v ktorej chceme pokračovať,“ podčiarkol.
Nefrologička Martina Konkoľová ozrejmila, že tieto dva manželské páry boli schopní pripraviť vďaka spolupráci s imunológmi. „Zistili sme, že sú vhodní, majú dobré imunologické riziko. Samozrejme, túto výmenu nešlo načasovať bez multidisciplinárnej spolupráce. Vďaka patrí všetkým chirurgom, imunológom, anestéziológom a nám, nefrológom,“ podotkla.
Živých aj mŕtvych darcov je podľa nej málo. „Druhá vec je, že nie každý chce ísť do krížovej transplantácie. Keď povieme, že manžel, manželka či iní príbuzní nie sú vhodní, väčšinou sa do toho boja ísť. Preto je to výnimočný skutok,“ podčiarkla Konkoľová.
Anestéziologička Eva Kúšiková uviedla, že transplantácie orgánov sú už pevnou súčasťou medicínskych postupov. „Nie je to liečba budúcnosti, ale súčasnosti. Na čom to stojí a padá, je dostatok orgánov. Získavať ich môžeme od žijúcich darcov, no väčšinou ich máme od nežijúcich,“ konštatovala.
Logisticky ide o komplikovaný proces, pričom jednou z najťažších úloh je komunikácia medzi zdravotníkmi a príbuznými potenciálnych darcov. „Na Slovensku sa o tom medzi sebou rozprávame minimálne – čo by sme si priali, aby sa s nami stalo po smrti. Málokedy sú si príbuzní našich pacientov istí želaniami svojich blízkych, ktorí často zomrú náhle,“ vraví Kúšiková. Všetkých preto povzbudzuje, aby o tom doma debatovali.
