Život v Brazílii priniesol aj výťah pre služobníctvo
Keď v roku 2013 Brazília prejavila o nás záujem, s manželkou sme nezaváhali a odišli sme. Priatelia, ktorí nám pomáhali s presunom i hľadaním bytu, len krútili hlavou. Nechápali, prečo chceme žiť v ich, takrečeno druhoradej krajine.
Prežili sme tam vyše troch rokov a stále sme im pripomínali, aby sa už konečne prestali cítiť menejcennými obyvateľmi planéty. Koniec koncov, Brazília ako krajina tretieho sveta bola v mnohých ohľadoch vyspelejšia ako trebárs Holandsko alebo Slovensko, členské krajiny Európskej únie.
Nápad skúsiť to v Brazílii bol inšpirovaný vtedajšou prezidentkou Dilmou Roussefovou. V The Economist som si prečítal, do akých reforiem sa prezidentka pustila a ako sa Brazília otvára zahraničným odborníkom.
Každodenná prax však rýchlo ukázala, že jedna vec je, čo sa povie v prezidentskom paláci, a čosi iné je komplikovaná, hoci prekvapivo rýchla byrokracia. V takom cartóriu, čosi ako súkromný notársky úrad, sa pečiatkovalo s vetrom opreteky a nebolo zriedkavosťou, že uznávali rukou napísané dokumenty.
Byrokracia na vyšších úrovniach už bola iná káva. Tie výstrednosti by si zasluhovali ďalší článok. Od našich priateľov, univerzitných profesorov, sme sa dozvedeli, že byrokratický mechanizmus Brazília prevzala z mussoliniovského Talianska a odvtedy sa len máločo zmenilo. Kombinácia Mussoliniho byrokracie a portugalskej zakomplexovanosti môže človeku poriadne osladiť život.
Brazília je federácia, má gigantický, demokraticky volený parlament, no v bežnom živote sa zavše musíte konfrontovať s feudálnymi móresmi. Napríklad v obytných vežiakoch, dajme tomu i v menších, päťposchodových, sú dva výťahy: jeden pre obyvateľov, druhý pre služobníctvo. Byty nezriedka majú aspoň dve kúpeľne, a popri väčších izbách aj kuticu, keby slúžka potrebovala bývať u zamestnávateľa. Demokracia na juhoamerický spôsob. Všetci sú si rovní, ale bez sluhov sa nezaobídeme.
Ani ľavicovo orientovaným občanom s vyšším vzdelaním a lepším príjmom neprekáža zamestnávať slúžku. Zdôvodňujú to tým, že poskytujú prácu slabším občanom. Rozdiel v spôsobe života ľavicových vzdelancov, ktorí by nikdy nevolili Flávia Bolsonara, a pravičiarov je zanedbateľný. Všetkým ide o zachovanie komfortu.
Brazílsky novinár Fabiano Golgo žijúci 30 rokov v Prahe správne postrehol, že v krajine sa žije podľa dvojakého metra. V súkromí môže brazílsky občan byť súcitný, komunitný, tolerantný, no pokiaľ ide o politické postoje, pokojne sa postaví na opačnú stranu a podporí ideológiu, za ktorou v konečnom dôsledku stoja feudálne naladení latifundisti, pripravení zlikvidovať „pľúca zemegule“, čiže amazonské pralesy.
Naši priatelia takí neboli. Držali sa liberálneho presvedčenia, nikdy by nijakého Bolsonara nevolili. Zvláštnosťou bolo, že ako neveriaci pochádzali z katolíckych rodín a turičné charizmatické sekty, import zo Spojených štátov, opora pravicových konzervatívcov, nemali na nich dosah. Ak vo voľbách zvíťazí Bolsonaro mladší, bude to znamenať odchod slobodomyseľnosti a vzdelanosti. Asi tak, ako sa to deje kdekoľvek na svete.
