Energopomoc adresne? Ide to! Pre ľudí by bola veľmi výhodná
Od roku 2022 sa na Slovensku rozvíja debata o energopomoci a nič nesvedčí v prospech toho, že by sa táto téma mohla odložiť. Jedna vlna argumentov oprávnene volala po adresnosti, ďalšia po odstránení nespravodlivostí v tejto adresnosti. Od akceptovaného kompromisu je to stále ďaleko.
Energopomoc so zatiaľ hmlistými princípmi bola schválená v štátnom rozpočte aj pre rok 2027. Existuje niekoľko indícií, že táto téma ešte zažije svoje ďalšie hviezdne chvíle. Pre nedokonalosti už bežiaceho systému čaká opätovné analyzovanie a rozhodovanie. Okno príležitostí prichádza zrejme so začiatkom ďalšieho volebného cyklu.
Energopomoc treba znovu premyslieť
Spor nie je o tom, či je opodstatnené pomáhať. Trhy znovu dokazujú, že vedia neúnosne zdramatizovať situáciu. Napríklad v septembri sa pre prerušené dodávky skvapalneného plynu z Perzského zálivu plyn obchodoval okolo 80 eur za MWh a elektrina na rok 2027 na krátky čas prekonala 150 eur. Bez zásahu štátu by to časť domácností pocítila neprijateľne tvrdo a pomoc zameraná na zraniteľnú časť obyvateľstva je legitímna. Provokatívna otázka tak nie je „či pomáhať“, ale „čo za tie peniaze použité na pomoc kupujeme“.
To, že dočasná pomoc dočasnou už nie je, deklaruje aj ministerstvo financií. V návrhu rozpočtu na rok 2027 konštatovalo, že pomoc už nemožno považovať za dočasné opatrenie. Vláda na ňu na budúci rok vyčlenila 250 miliónov eur. Zatiaľ je riskantné tvrdiť, či je to dosť, existuje veľa neznámych parametrov. Špecifickú rolu hrá ubezpečenie z najvyšších politických úrovní, že ceny energií v budúcom roku neporastú.
Výdavkami na energopomoc si opakovane kupujeme rok pokoja. Od začiatku krízy sa takto minulo vyše štyri miliardy eur. Po skončení však nemusí zostať nič trvalé: ani zateplené steny, ani vymenený kotol s novou technológiou. Politiku energopomoci treba prerobiť a doplniť tak, aby nielen ochránila zraniteľných, ale aj zanechala trvalý efekt. Ak domácnosť dostane pevnú sumu a energie platí za trhové ceny, je chránená rovnako. Pritom cena každej ušetrenej kilowatthodiny jej zostane na účte. Ďalšia možnosť je zvýhodniť len základnú spotrebu a nadspotrebu nechať za trhovú cenu. Príkladom je program Zelená domácnostiam s objemom 107 miliónov eur, ktorý prispieva na tepelné čerpadlá či fotovoltaiku. Orientačným prepočtom na každé euro, ktorým štát pomáhal znižovať spotrebu energie, pripadá zhruba 37 eur minutých na to, aby sme ju mali lacnejšie. Záujem ľudí investovať zjavne je, chýba však lepší pomer v minutých zdrojoch.
Keď vedľajší efekt je ten podstatný
Podľa analýzy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť dostala tretina domácností s vysokými príjmami energopomoc približne 1,1 miliardy eur, čo je suma podobná tej, ktorú dostala najchudobnejšia tretina. Kritika distribúcie je preto namieste. Hlavnou výzvou však je, ako k prvotnej funkcii energopomoci – ochrane zraniteľných – úspešne prilepiť druhotnú funkciu: zmeniť energetickú efektívnosť domácností. Pre dlhodobý prínos systému má tento druhotný efekt kľúčovú rolu. Ak je energopomoc trvalou súčasťou rozpočtu, mala by mať aj trvalý výsledok.
Pomoc cez cenu predlžuje návratnosť presne tých investícií, ktoré by nás pri ďalšej energetickej kríze chránili. Keď štát zníži cenu kilowatthodiny, domácnosť dostane úľavu, no zároveň vysiela signál, že šetrenie má menšiu hodnotu. Nová izolácia či tepelné čerpadlo sa potom splácajú dlhšie a klesá motivácia zaoberať sa tým. Preto nie je vhodné, ak politické špičky „garantujú“, že ceny v ďalšom roku nestúpnu. Ubíja to motiváciu rozmýšľať o zmene, úsporách, technológiách a zlepšovaní systému.
Dá sa to obísť: pomáhať cez príjem, nie cez umelo znižovanú cenu. Ak domácnosť dostane pevnú sumu a energie platí za trhové ceny, je chránená rovnako. Cena každej ušetrenej kilowatthodiny jej zostane na účte. Ďalšia možnosť je zvýhodniť len základnú spotrebu a nadspotrebu nechať za trhovú cenu. Teplo pre seniorov v obytnom dome tak štát dotuje, vyhrievaný bazén nie. Vzdialene to pripomína systém v zdravotníctve: uhrádzanie základného balíka služieb z verejných zdrojov a platenie za služby nad týmto balíkom.
Debata o pomoci cez ceny alebo cez príjmy tu už bola aj v druhej polovici 90. rokov, respektíve aj počas reformných politík na začiatku milénia. Aj vtedy sa argumentovalo, že udržiavanie umelo nízkych cien energií deformuje trh, udržiava nezdravé motivácie a škodí. Protinávrhom bola pomoc cez príjmy zraniteľných. Prijaté riešenie bola náprava cien bez systému ochrany zraniteľných, s ťažkým sociálnym dosahom. O dve desaťročia neskôr sme pri podobnom probléme prijali masívny systém pomoci zraniteľným cez konzervovanie cien. Na základe poznania dvoch chybných riešení by sme to tentoraz mohli dotiahnuť na vyššiu úroveň.
