Helsinki sa neboja. Majú 900 000 krytov na 600 000 obyvateľov
Na pozvanie Poľského inštitútu do Bratislavy zavítala varšavská novinárka Agnieszka Lichnerowicz, ktorej kniha Bude vojna? s podtitulom Dúfaj v najlepšie, pripravuj sa na najhoršie vyšla v slovenskom preklade Olivera Zajaca vo vydavateľstve Mamaš. V rozhovore vysvetľuje, prečo je dôležité byť pripravený na krízové scenáre a ako sa dá budovať odolnosť spoločnosti.
V knihe sa venuje praktickým otázkam pripravenosti. Ako príklad uvádza potrebu mať doma dostatok hotovosti na tri, päť či sedem dní pre prípad výpadku finančného systému, zásoby potravín a pitnej vody, ale aj dohodu v rodine, kde sa stretnúť a ako sa kontaktovať, ak vypadne mobilný signál. Pripomína aj dostupnosť rádia na batérie, ktoré by umožnilo prijímať informácie pri výpadku elektriny a internetu.
Podľa Lichnerowicz nie je evakuačný ruksak jedinou cestou. Pre niekoho je dôležité mať zbalené dokumenty a teplé oblečenie, iní vsádzajú na mentálnu pripravenosť – poznať susedov, vedieť, kto potrebuje pomoc a kto má akú odbornosť. Zdôrazňuje, že možností je veľa a dôležité je začať sa témou zaoberať a prevziať zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť.
Novinárka upozorňuje, že so strachom treba pracovať. Ľudia sa podľa nej boja aj preto, že poznajú traumatické príbehy z vojen a okupácie. Kľúčovým pojmom je odolnosť – pripraviť sa v rámci svojich možností na to, čo hrozí, a vedieť nebezpečenstvo pomenovať.
Kniha podľa jej slov vyšla v Poľsku pred rokom a pol a odvtedy absolvuje stretnutia v školách, miestnych zastupiteľstvách a neziskových organizáciách. Téme pripravenosti sa venuje aj poľská vláda, ktorá distribuovala príručku do domácností a organizuje vojenský výcvik, civilnú obranu rozvíja aj samospráva vo Varšave.
Ako príklad dobre pripravenej krajiny uvádza Fínsko. Pripomína, že Fíni majú 1 340 kilometrov dlhú hranicu s Ruskom a na hroziace nebezpečenstvo nezabúdajú. V kapitole o Fínsku spomína, že helsinské kryty poskytujú miesto pre vyše 900 000 ľudí, pričom Helsinki majú približne 600 000 obyvateľov. V čase mieru kryty slúžia na iné účely – ako parkoviská, podzemné športoviská pre deti či bazény, v obytných domoch často ako sklady. V prípade potreby sa vypracú a slúžia ako kryty.
Lichnerowicz spomína aj komunity v Helsinkách, napríklad majiteľov psov, ktorí sa pravidelne stretávajú a cvičia psy na pátranie po ľuďoch pre prípad zrútenia budov. Ide podľa nej o príklad dvojitého využitia – hobby, ktoré v kríze pomáha.
V rozhovore sa venuje aj kognitívnej vojne. Uvádza, že Rusko sa snaží ovplyvňovať informačné zdroje a psychológiu ľudí s cieľom vyvolať strach, podkopať dôveru vo vlády a inštitúcie a spochybniť spoľahlivosť spojencov. Výsledkom má byť pocit, že nikomu nemožno veriť a že boj nemá zmysel. Spomína dezinformácie, kybernetické útoky na inštitúcie a energetiku aj útoky na poľsko-ukrajinské vzťahy.
Na otázku, kedy by Rusko mohlo napadnúť, odpovedá, že to nevie a v súčasnosti to považuje za nepravdepodobný scenár. Bez ohľadu na to, či a kedy útok príde, však podľa nej treba byť pripravení – aj na dezinformácie.
V knihe oslovila dvanásť expertov vrátane generála, odborníka na scenáre ohrozenia, filozofov, medika z frontu, sociologičku, ekonóma, záchranára či expertov na odstrašenie jadrovými zbraňami a na dezinformácie. Zdôrazňuje, že za všetky chyby nesie zodpovednosť ona sama.
Lichnerowicz nemá zbalený evakuačný ruksak. Podľa jej slov je však pre mnohých ľudí dobré ho mať. Upozorňuje, že z pripravenosti sa začína robiť biznis a niekto sa snaží na vybavených ruksakoch zarobiť. Odporúča začať s chladnou hlavou – pripraviť si dokumenty a oblečenie pre prípad, že by bolo treba utiecť z domu, napríklad pri požiari.
Ako užitočné považuje sústrediť sa na prežitie niekoľkých dní ohrozenia doma, keďže krízou nemusí byť len vojna – výpadok elektriny či bankového systému môže spôsobiť aj kybernetický útok. Pripomína aj kurz prvej pomoci, ktorý pomôže pri dopravnej nehode.
