Radšej sa dať do zeme zakopať, ako richtárovať. Prečo u nás starostovia vládnu aj desiatky rokov?
Ako to, že za starostu môže byť ten istý človek zvolený na Slovensku aj desaťkrát po sebe a za prezidenta len dvakrát? Prečo v Česku volia starostov miestni poslanci a u nás občania priamou voľbou? Po roku 1989 sme pritom vychádzali z jedného základu a vzorom pre obe polovice spoločného štátu mala byť prvá ČSR.
V septembri 1990 prijali oba národné parlamenty zákony o komunálnych voľbách, ktoré sa líšili okrem iného aj tým, kto bude voliť starostov a primátorov. Kým Česi zverili toto právo zvoleným poslancom, Slováci ho poskytli priamo občanom. Podľa niektorých indícií mohli tunajší legislatívci nápad priamej voľby odpozorovať v Budapešti, kde práve vtedy prijali rovnaké rozhodnutie.
Priama voľba dedinských richtárov má u nás dlhšiu tradíciu než moderný uhorský parlamentarizmus. Už pred rokom 1848 volili v poddanských obciach richtárov podľa miestnych zvyklostí a urbárskych pravidiel pod dohľadom zemepána. Voľba to bola priama, ale nie slobodná – o tom, kto bude kandidovať, rozhodoval zemepán.
V slobodných kráľovských mestách platilo staré mestské právo a voliť orgány mesta mohli len mešťania. Kráľovské listiny zo 14. storočia určovali jednotlivým mestám voľbu richtára na jeden rok, obyčajne v nedeľu po sviatku sv. Juraja. Jednoročný mandát mal aj kontrolnú úlohu – mešťania si mohli overiť, či sa zvolený človek hodí na zverenú funkciu. Dejiny Žiliny poznajú v ranom novoveku richtárov zvolených aj päťkrát po sebe.
Zákon z roku 1886 upravil funkčné obdobie richtárov v malých obciach – tradičný jednoročný mandát zrušil a začali ich voliť na tri roky. Možnosť opakovane zvoliť toho istého kandidáta zostala zachovaná. Stará Turá mala na prelome storočí okolo 6-tisíc obyvateľov; Jozef Valovič tam nepretržite zastával richtársky úrad 28 rokov.
Nová legislatíva zachovala priamu voľbu richtára, ale iba v malých obciach. Horné Uhorsko malo drvivú väčšinu práve takýchto obcí – v slovenských župách ich bolo vyše 90 percent z celkového počtu sídiel. Kandidátov na richtára už neurčoval zemepán, ale štátny úradník.
Funkcia richtára nebola až taká príťažlivá, ako by sa mohlo zdať. Človek v tomto postavení sa ocital medzi vrchnosťou, úradmi a spoluobčanmi. V Šariši sa pred 150 rokmi hovorilo: „Volim še do zeme zakopac, jak richtarovac.“ Zo stredného Slovenska pochádza príslovie „Medzi kravami vôl richtár“. Zákon z roku 1886 preto ustanovil, že zvolený richtár musí svoj úrad vykonávať aspoň jeden rok; inak mu hrozila pokuta až 100 zlatých.
Mešťanostov a mestských úradníkov po roku 1886 volili širšie zastupiteľstvá miest už na šesť rokov. V Bratislave zvolil municipálny výbor začiatkom apríla 1900 za mešťanostu Tivadara Brollyho, ktorý potom viedol Prešporok plné tri volebné cykly – dovedna 18 rokov.
Po vzniku Československej republiky ešte pomerne dlho platilo uhorské právo aj vo verejnej správe. Bratislavskí „otcovia mesta“ sa dlho vzpierali požiadavke prijať novú štátnu moc, na čele magistrátu sa preto striedali dočasní správcovia alebo vládni komisári. Prvé riadne voľby sa konali na Slovensku až po schválení zákona o obecnom zriadení v roku 1923. Za mešťanostu Bratislavy vtedy vláda určila Ľudovíta Okánika.
Podľa volebného zákona mali oprávnení občania pod hrozbou finančnej pokuty povinnosť zúčastniť sa na voľbách. Zvolený poslanec bol povinný ujať sa mandátu; kto sa ho vzdal bez mimoriadne závažného dôvodu, tomu hrozila pokuta 500 korún, čo bol v roku 1923 mesačný plat robotníka. Starosta Trnavy Juraj Vyskočil bol zvolený až tri volebné obdobia po sebe, vždy na šesť rokov.
V mestách sa počas celej prvej ČSR prejavovalo v správe vecí verejných prehnané straníctvo. Mestské voľby sa často stávali generálkou na parlamentné voľby – stranícke centrály si na základe ich výsledkov testovali, ktorá koalícia má šancu vládnuť v celom štáte.
