Neľahká cesta k zmluve s Maďarskom. Budapešť viedla medzinárodnú kampaň proti Slovensku
Sú to už viac ako tri desaťročia odvtedy, čo predsedovia vlád Slovenska a Maďarska podpísali historicky dôležitú medzištátnu zmluvu. Podpísali ju v marci 1995 v Paríži na konferencii o Pakte stability v Európe predseda vlády SR Vladimír Mečiar a jeho maďarský partner Gyula Horn.
„Ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky určovala agendu a tón diskusie medzi Bratislavou a Budapešťou v zásade maďarská strana. Odmietala dohodnúť sa na konštruktívnom riešení spoločného, takmer dokončeného vodného diela na Dunaji,” hovorí Ján Gábor, skúsený diplomat, ktorý mal na rokovaniach významnú úlohu.
Podľa jeho slov bolo prirodzené a politicky žiaduce, aby prvé kroky samostatného Slovenska smerovali k usporiadaniu vzťahov s jeho susedmi. Vzťahy s Maďarskom však boli aj mimoriadne komplikované, a to pre viaceré asymetrie v slovensko-maďarskej relácii.
Už prvá demokraticky zvolená vláda pod vedením Józsefa Antala začala vo svojej politike presadzovať výrazne revizionistický tón v pohľade na dejiny v regióne. Tento tón zosilnel po vzniku SR. Symbolickým bodom zlomu bol slávnostný pohreb kontroverzného maďarského politika Miklósa Horthyho s účasťou maďarskej vlády v septembri 1993.
Maďarská strana viedla proti novej SR silnú medzinárodnú kampaň ohľadne situácie maďarskej menšiny na našom území. Obviňovala Bratislavu z porušovania práv týchto osôb, čo sa nikdy nepotvrdilo. Budapešť bola rozhodnutá riešiť Gabčíkovo súdnym sporom, ktorý však neskôr v Haagu prehrala.
Záujmom slovenskej strany bolo mať veľkú zmluvu, ktorá by riešila všetky oblasti vzájomnej spolupráce. Pôvodným záujmom maďarskej strany bolo riešiť len právnu ochranu národnostných menšín. Budapešť našťastie rýchlo pochopila, že úvaha o dohode len o národnostnej menšine bola absolútne nepriechodná.
Zmluvný dokument sa opiera o základné zásady medzinárodného práva, potvrdzuje neporušiteľnosť hraníc a akceptuje najvyšší medzinárodný štandard ochrany menšín. S výnimkou vodného diela a histórie pokrýva všetky oblasti spolupráce medzi dvoma susednými štátmi.
O začatí rokovania rozhodla vláda Jozefa Moravčíka v lete 1994. Samotný rokovací proces nebol veľmi dlhý, o to bol viac intenzívny a prešiel viacerými ostrými právnymi i politickými zákrutami.
Maďarská strana mala dobre premyslený plán, ktorý jej spočiatku aj vychádzal. Pripravovala si pôdu na rôznych medzinárodných fórach regionálneho či európskeho formátu, pričom lobovala u svojich partnerov, ktorých systematicky presviedčala, že rokovania blokuje Bratislava, avšak opak bol pravdou.
Na pôde Stredoeurópskej iniciatívy a najmä v Rade Európy sa prijali pozície, ktoré úplne vyhovovali SR. V dvojstranných rokovaniach sa v dôsledku toho maďarskej strane nedarilo ovplyvniť slovenské stanovisko, podporené európskymi argumentami.
Ešte týždeň pred parížskou konferenciou bola francúzska strana presvedčená, že Slovenská republika je prekážkou úspešným rokovaniam. Až stretnutie slovenských diplomatov s osobným poradcom francúzskeho predsedu vlády dalo veci do pohybu. O niekoľko dní maďarská strana stiahla požiadavky na menšinovú autonómiu, čo umožnilo úspech záverečného rokovania na úrovni predsedov vlád.
Na druhý deň po stretnutí premiérov v Bratislave maďarský minister zahraničných vecí v rozhovore pre maďarské médiá účelovo dezinterpretoval slovenské stanovisko k článku o menšinách, dobre vediac, že dohodnutý text zmluvy sa už nebude dať zmeniť. Vláda SR preto odsúhlasila verbálnu nótu, ktorá dala veci do poriadku. Text nóty bol maďarskej vláde odovzdaný v Paríži ešte pred podpisom zmluvy.
Aj s odstupom jednej generácie je Ján Gábor presvedčený, že zmluva splnila svoje ciele. Nastavením jasných parametrov definovala agendu rozvoja spolupráce a dvojstranných vzťahov, upokojila a stabilizovala susedské vzťahy. Splnila zásadné kritérium pre plnohodnotnú integráciu mladého štátu do medzinárodného spoločenstva. Zahraniční partneri sa prestali na Slovensko pozerať ako na potencionálne ohnisko napätia z etnických dôvodov.
