Nemecko takmer nepodpísalo významnú deklaráciu s Českou republikou
Česi si 28. októbra pripomínajú štátny sviatok vzniku Československej republiky. Po zániku federácie Slovákov a Čechov stála samostatná Česká republika pred mnohými náročnými úlohami. Medzi ne patrilo aj budovanie dobrých základov vo vzťahoch s Nemeckom. Dôležitú úlohu v rokovaniach medzi Prahou a Berlínom vtedy zohral Rudolf Jindrák, ktorý dnes pôsobí ako veľvyslanec Českej republiky na Slovensku.
Zmluvný základ a historická záťaž
Československo uzavrelo v roku 1973 prvú významnú zmluvu s Nemeckou spolkovou republikou a v rovnakom čase obidva štáty nadviazali diplomatické styky. Ďalšiu dôležitú zmluvu sa podarilo podpísať v roku 1992, ešte v období existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, a týkala sa spolupráce a priateľstva. Zmluvný právny základ medzi Prahou a Berlínom tak existoval, keď 1. januára 1993 vznikla samostatná Česká republika.
Obidve zmluvy vyriešili najväčšiu záťaž z minulosti. Hlavnými bodmi bolo uznanie neplatnosti Mníchovskej dohody z roku 1938 a nespochybňovanie československej štátnej hranice. V prípade Slovenska bola Viedenská arbitráž zrušená na mierovej konferencii v Paríži v roku 1947.
Čo sa však v týchto zmluvách neodstránilo, bolo politické bremeno, zvlášť v otázke sudetských Nemcov a prípadných majetkových nárokov. Toto fakticky zostalo aj v zmluve z roku 1992, ktorá sa nevzťahovala na majetkové záležitosti. Po vzniku samostatnej Českej republiky išlo politicky o to, aby česká strana nevznášala požiadavky týkajúce sa vojnových reparácií a Nemecko zase tie, ktoré súviseli so záujmami jeho občanov sudetského pôvodu.
Prečo deklarácia a nie medzištátna zmluva
Rokovania medzi Prahou a Berlínom sa uskutočňovali od roku 1993. Bolo to v období, keď sa Česká republika usilovala o vstup do Severoatlantickej aliancie. Američania podľa Jindráka odkázali, že Česko si najprv musí upraviť vzťahy so susedným Nemeckom, až potom ho môžu prijať do NATO. Vyjednávanie o deklarácii vyzeralo o niečo jednoduchšie a kratšie, ako keby sa rokovalo o uzavretí medzištátnej zmluvy. Pointa spočívala v tom, aby si členské štáty takpovediac nevzali do svojho klubu nevyriešené česko-nemecké problémy.
Čo deklarácia obsahuje a čo nie
Najvýznamnejší je článok 4, ktorý konštatuje, že si obe strany uvedomujú existenciu rozdielnych pohľadov na historické udalosti, ale rozhodli sa, že nimi nebudú zaťažovať vzájomné vzťahy. Fakticky uzavreli debatu, že nemienia inštrumentalizovať otázky spojené so sudetskými Nemcami a že druhá strana nebude politickým spôsobom nastoľovať otázky súvisiace s ich odškodnením na území Českej republiky.
V deklarácii sa nenachádza ukončenie majetkových nárokov, pretože štát sa ich nemôže vzdať v mene svojich občanov. Inak by si jeho občania nárokovali individuálne odškodnenie od vlastného štátu. Politické ustanovenie znamenalo záväzok, že vlády nebudú politicky podporovať takéto požiadavky občanov.
Jedenásť kôl rokovaní a takmer nepodpísaná deklarácia
Dokopy sa uskutočnilo jedenásť kôl rokovaní. Vyjednávania trvali tri roky, k podpísaniu deklarácie došlo v Prahe 21. januára 1997. Jindrák vtedy zastával funkciu riaditeľa odboru, pod ktorý spadali bilaterálne vzťahy s európskymi štátmi, a na ceremóniu podpisu deklarácie prišiel.
Text deklarácie bol hotový v októbri 1996, ale vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel potom prišiel s tým, že Nemci deklaráciu nepodpíšu. Jej znenie sa však v decembri toho roku objavilo v televízii ARD, čo pomohlo dostať vládu v Berlíne pod tlak. Podľa Jindráka vtedy veľmi pomohli čelní predstavitelia Zelených v Bundestagu, napríklad Joschka Fischer, ktorí dôrazne podporovali podpísanie deklarácie. Kancelár Helmut Kohl nakoniec súhlasil.
Kohl v Prahe po slávnostnom akte vyslovil drsnú vetu, že deklarácia neuzatvára majetkové nároky. Jindrák to chápal: nemecká vláda nemohla prevziať na seba zodpovednosť za prípadné nároky svojich občanov týkajúce sa odškodnenia.
Odškodnenie obetí nacizmu
Nemecko sa v deklarácii nielen zaviazalo podporovať integráciu Česka do EÚ a NATO, ale otvorila sa tiež cesta k odškodneniu obetí nacizmu medzi Čechmi. Česko im poskytlo finančné kompenzácie z českých peňazí a Nemci ich potom refundovali a pridali ďalšiu časť. Dokopy išlo približne o 10 miliárd českých korún.
