S chorobou sa dá žiť aj bez víťazstva. Niekedy je cieľom životná remíza
Nie každý pacient môže hovoriť o víťazstve nad chorobou. Existujú diagnózy, s ktorými je nevyhnutné žiť a prispôsobiť im svoj životný režim. Často to nie je jednoduché. Pacientka s pokročilou rakovinou prsníka Markéta Derdáková je príkladom. „Žijem si svoj sen,“ hovorí. A každý týždeň chodí na chemoterapiu.
Deň po svojich 39. narodeninách si na dovolenke v zahraničí náhodne nahmatala hrčku v prsníku. Po návrate domov absolvovala vyšetrenia, biopsiu a operáciu. Nádor zachytili v prvom štádiu. Prišla o prsník, podstúpila chemoterapiu, hormonálnu liečbu aj rekonštrukčnú operáciu. Verila, že najhoršie má za sebou. Rakovina sa však po tri a pol roku vrátila, tentoraz s metastázami v pečeni a nálezom v kosti.
Markéta naďalej pracovala, venovala sa rodine, športovala a cestovala. Dokonca začala budovať biofarmu. Dnes, po 13 rokoch od prvej diagnózy, stále žije svoj život. „V biológii môžete spadnúť aj do menšej štatistickej vzorky. Ja som si vytiahla tú blbú kartu,“ hovorí s odstupom. Zdôrazňuje, že návrat choroby nie je dôkazom, že pacient urobil niečo nesprávne alebo nedostatočne bojoval.
V náročnom období môže byť dôležité stretnúť niekoho, kto prežíva alebo prežil niečo podobné. Markéte po prvej chemoterapii pomohli blogy Evy Bacigalovej. „Počúvať skúsenosti niekoho iného, inej pacientky, je veľmi liečivé. Najmä taký človek vás chápe a vie, čo prežívate a o čom hovoríte,“ hovorí Markéta.
Markéta sa rozhodla nič neskrývať ani pred deťmi. Keď sa ochorenie vrátilo, povedala im pravdu: je chorá, bude sa musieť liečiť stále a na chorobu môže aj zomrieť. Zároveň im dala nádej, že vďaka novým možnostiam liečby môže byť s nimi ešte dlho.
Aj počas liečby pracuje, venuje sa rodine, cestuje, športuje, je inštruktorkou nordic walkingu, amatérskou herečkou a spolumajiteľkou biofarmy Kaška. Práve v čase, keď už vedela, že má pokročilé ochorenie, začala budovať farmu. „Nech sa každý snaží žiť svoj sen. Nemám univerzálne odporúčanie, čo pomáha, aby sa človek znovu cítil normálne. Treba si povedať, že budú aj dobré chvíle. A ak prídu zlé, treba ich prijať,“ vysvetľuje.
Takáto skúsenosť sa netýka iba rakoviny prsníka. Podobnú cestu prežívajú aj ľudia s inými nevyliečiteľnými chronickými ochoreniami. Učia sa prijímať obmedzenia, žiť s neistotou a hľadať možnosti, ako si napriek diagnóze zachovať čo najlepšiu kvalitu života. „Človek možno nezomrie zajtra, o rok ani o desať. Len žije s vedomím, že má chorobu, na ktorú raz pravdepodobne zomrie. Ale nikdy nevieme, či nás na druhý deň nezrazí auto. Treba si preto užívať čas, ktorý sme tu,“ hovorí Markéta. „Treba brať každý deň ako dar. A ja to tak beriem.“
