Ján Jackuliak: Dúfam, že za hymnu nás nezavrú
Divadlo Astorka uviedlo v premiére divadelnú adaptáciu románu Ladislava Mňačka Ako chutí moc. Rolu fotografa Franka, ktorý bol všade a o všetkom vedel, stvárnil herec Ján Jackuliak, častý predstaviteľ záporných postáv.
Herec sa v rozhovore zamýšľal nad tým, či si vedel predstaviť divadelnú adaptáciu Mňačkovho románu. „Zaujímavá otázka, nad tým som sa nezamýšľal. Pokiaľ je šikovný tím, ktorý je na jednej vlne, dá sa urobiť všetko možné. Moderné divadlo v súčasnosti vám umožňuje, čo len chcete. Ale evidentne sa to dá uchopiť,” povedal Jackuliak.
Tím tvorcov podľa jeho slov tvorili mladí ľudia, ktorí sa narodili po roku 2000 a komunistickú tému uchopili tak, že reflektuje súčasnosť. „Situácia sa opakuje, len sa vymenili obleky. Som šťastný, že toto divadelné predstavenie robili mladí ľudia,” uviedol herec.
Mňačkovu knihu čítal na vysokej škole ako povinné čítanie počas štúdia na Janáčkovej akadémii. Ako priznal, veľa si z nej nepamätal, a preto si ju pred skúškami na inscenácii v Astorke prečítal znova, aby sa dostal do hĺbky.
Na otázku, koho by mala hra osloviť, odpovedal, že je určená mladým ľuďom, dospelým aj tým najstarším. „Je to poňaté generačne, takže niektorým možno bude prekážať to a druhým ono, ale každý si tam nájde niečo svoje,” dodal.
Svoju rolu fotografa Franka opísal slovami, že ho nikto nemal rád, lebo na každého vedel všetko. „Bol síce utiahnutý, ale nebojoval proti systému, nechal sa ním viesť, lebo mu to vyhovovalo, mal veľmi dobrú prácu. V našej hre je Frank komentátorom situácií z knihy, ktoré sú dôležité pre súčasnosť, a sprevádza nás dejom. Všetci sa ho boja, lebo je nebezpečný tým, aký je tichý,” priblížil Jackuliak.
Herec, ktorý často dostáva úlohy zákerákov, sa vyjadril, že Frank nie je čiernobiely človek. „V bežnom živote je to reálny chlap, ktorý robil reálnu prácu. Bol všade a o všetkom vedel. Nie je ani kladná ani záporná postava,” poznamenal.
Ako najťažšie na postave vnímal tému inscenácie, ktorú tvorili mladí ľudia bez skúsenosti s komunizmom. Tí podľa neho urobili reflexiu súčasnej doby hudobne, scénicky aj kostýmovo a premietli do nej aj niektoré kabaretné prvky z politickej scény. Inscenácia je zároveň akýmsi brechtovským divadlom, kde herci na javisku kombinujú filmové herectvo s komentárom a dlhými monológmi. Jackuliak uviedol, že takýto druh divadla v Bratislave bežný nie je, hoci ho videl vo Viedni, Hamburgu, Karlsruhe či New Yorku.
Na otázku, ako sa mu pozdával nápad začleniť do hry melódiu slovenskej hymny, odpovedal: „Dúfam, že nás nepozatvárajú. No je to symbol našej štátnosti, hrdosti a toho, že máme hlavu vždy hore a keď prídu problémy, tak hlavu sklopíme dole.”
