Turecko schválilo obranný pakt so Saudskou Arábiou a Pakistanom
Turecký parlament vo štvrtok 5. novembra schválil takzvanú Mekkskú dohodu o spoločnej obrane so Saudskou Arábiou a Pakistanom. Za ratifikačný zákon hlasovalo 279 poslancov, proti bolo 119. Dokument podporila vládna Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), jej nacionalistický spojenec MHP aj hlavná opozičná Republikánska ľudová strana (CHP). Výhrady vyslovili ďalšie opozičné zoskupenia.
Dohodu podpísali už 7. augusta v saudskoarabskej Mekke turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, saudský korunný princ Muhammad bin Salmán a pakistanský premiér Šáhbáz Šaríf.
Princíp kolektívnej obrany
Najdôležitejšie ustanovenie dohody pripomína princíp kolektívnej obrany Severoatlantickej aliancie. Ozbrojený útok proti ktorémukoľvek z troch štátov sa má považovať za útok proti všetkým.
Šestnásťčlánková dohoda zaväzuje signatárov spolupracovať pri obrane svojej suverenity, územnej celistvosti a medzinárodne uznávaných hraníc. Ak by sa jeden z členov stal terčom ozbrojeného útoku alebo vojenskej agresie, ostatné krajiny mu majú poskytnúť pomoc. Jej podoba však nebude automatická.
Napadnutá krajina musí požiadať o podporu a partneri sa následne dohodnú na rozsahu opatrení. Tie môžu zahŕňať spravodajské informácie, logistiku, dodávky vojenského vybavenia alebo nasadenie ozbrojených síl. Každý štát pritom musí postupovať v súlade so svojou ústavou a vlastnými zákonmi.
Turecká vláda zdôrazňuje, že dohoda neznamená automatické vyslanie vojakov do zahraničia. Predseda parlamentného výboru pre zahraničné veci Fuat Oktay počas rozpravy uviedol, že nasadenie tureckých jednotiek si bude naďalej vyžadovať samostatný súhlas parlamentu. Schválenie zákona navyše ešte samo osebe neznamená, že dohoda už nadobudla medzinárodnoprávnu účinnosť.
Člen NATO a krajina s jadrovými zbraňami
Nové spojenectvo má nezvyčajné zloženie. Turecko patrí k najvýznamnejším vojenským mocnostiam NATO. Disponuje rozsiahlymi pozemnými silami a v posledných rokoch výrazne rozvíja vlastný zbrojársky priemysel vrátane výroby dronov, rakiet a vojenských plavidiel.
Pakistan je jedinou moslimskou väčšinovou krajinou, ktorá vlastní jadrové zbrane. Zároveň má skúsenosti s rozsiahlymi vojenskými operáciami a dlhodobo udržiava napäté vzťahy s jadrovo vyzbrojenou Indiou.
Saudská Arábia je jedným z najväčších svetových vývozcov ropy a disponuje značnými finančnými zdrojmi na nákup vojenskej techniky. Samotná účasť Pakistanu však neznamená, že Turecko či Saudská Arábia automaticky získavajú pakistanský jadrový ochranný dáždnik. Zverejnené ustanovenia dohody takúto výslovnú záruku nepotvrdzujú.
Rizikové scenáre a obavy opozície
Jednou z najcitlivejších otázok je postavenie Turecka v NATO. Ankara je členom Severoatlantickej aliancie od roku 1952. Teraz však prijíma aj samostatný záväzok kolektívnej obrany voči dvom krajinám mimo tohto vojenského bloku. Opoziční poslanci upozornili, že v budúcnosti môže vzniknúť situácia, keď sa záujmy oboch bezpečnostných zoskupení nebudú úplne zhodovať.
Turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan už po augustovom podpise dohody vyhlásil, že jej mechanizmus je technicky podobný článku 5 Washingtonskej zmluvy. Nová dohoda však nerozširuje NATO na Saudskú Arábiu ani Pakistan. Ostatní členovia Aliancie preto nemajú povinnosť vojensky pomôcť týmto krajinám iba na základe ich spojenectva s Tureckom.
Časť tureckej opozície varuje, že nová dohoda môže vytvoriť tlak na vyslanie tureckých vojakov do vojnových oblastí. Opozičný politik Murat Emir počas parlamentnej rozpravy tvrdil, že skutočným cieľom dohody je poslať tureckých vojakov do Jemenu. Vládni predstavitelia to odmietajú. Podľa Ankary ide o obranné spojenectvo, ktorého cieľom je predchádzať konfliktom a posilniť odstrašujúce schopnosti troch krajín. Pakt nie je namierený proti Iránu ani proti žiadnemu inému konkrétnemu štátu.
Širšia vojenská spolupráca
Dohoda obsahuje aj ustanovenia o dlhodobej vojenskej spolupráci. Tri krajiny chcú organizovať spoločné cvičenia, vymieňať si spravodajské informácie, koordinovať boj proti terorizmu a rozvíjať spoločné zbrojárske projekty. Počítajú aj s výmenou vojenského personálu, transferom technológií, spoločným výskumom a výrobou zbraní.
Na koordináciu vznikol Strategický politický a obranný výbor, v ktorom majú pôsobiť ministri zahraničných vecí, ministri obrany a najvyšší vojenskí predstavitelia. Výbor sa má stretávať dvakrát ročne. Jeho sekretariát bude sídliť v Saudskej Arábii a prvé vedenie pripadlo Pakistanu.
Dohoda nemá stanovený dátum skončenia. Členovia z nej však počas prvých desiatich rokov nemajú môcť jednostranne vystúpiť. Neskôr bude možné odísť s najmenej trojmesačným predstihom. Prijatie nového člena by vyžadovalo súhlas všetkých troch zakladajúcich krajín.
