Zomrel spisovateľ Peter Jaroš
Správa o smrti spisovateľa Petra Jaroša sa v nedeľu napoludnie rozšírila náhle. Jeho odchod zanechal prázdne miesto – Peter Jaroš bol mohutný chlap, ktorý obrazne povedané zaberal veľa miesta, a to po telesnej aj po duchovnej stránke.
Ten svoj priestor na svete potreboval a mal ho čím zaplniť – šarmom, vtipom a prívetivosťou. Bol to nápadný zjav, fešák, ktorého poslucháčky Filozofickej fakulty UK, kde spolu s ním študovali, považovali za najkrajšieho muža na škole. Mal aj krásnu dušu, ktorá sa mu odrážala na tvári, a s pribúdajúcimi rokmi bol čoraz impozantnejší.
Bol už dlhší čas na vozíku, no jeho majestát vynikal. Vyžaroval pokoj a harmóniu, mal krásne husté biele vlasy. Až do tohto osudného dňa tvoril s manželkou Zuzkou krásny a spoločensky významný pár. Peter mal šťastie na ľudí okolo seba – na rodákov, kolegov, kamarátov a spolupracovníkov. Každý cítil jeho prajnosť a múdrosť a láskavosťou sa mu odvďačovali.
Peter bol skôr mlčanlivý než zhovorčivý, ale keď už niečo povedal, stálo to zato. Taký bol aj keď hovoril pre noviny, aj keď pôsobil ako verejný činiteľ, a taký bol napokon aj vo svojej tvorbe. Jeho diela nie sú len čítavými či zábavnými textami, ale majú hlbšiu bázu – je to kus histórie a reflexia doby. Jeho knihy mali ešte jednu dôležitú vlastnosť: stmeľovali ľudí. Máloktorému spisovateľovi sa dnes podarí stať sa autorom, ktorý zasiahne gro spoločnosti a osloví viac generácií.
Podľa Jarošových kníh vznikli filmy a divadelné inscenácie, inšpiroval mnohých tvorcov, s mnohými spolupracoval a bol partnerom špičkových umelcov. Vždy sa vedel porozprávať aj s mladými – spomeňme len tandem, ktorý vytvoril s Jakubiskom. Na Petrovi bolo sympatické, že si vážil ľudí, nepovyšoval sa a každého chcel spoznať. Zaujímal sa o život.
S Petrom Jarošom sa v redakcii intenzívne spolupracovalo, vyšlo veľa článkov a rozhovorov, v ktorých vysvetľoval svoje postoje, zdeľoval názory a hovoril o zaujímavých veciach, ktoré sa mu v živote prihodili. Bol spoľahlivý a jeho slová mali úroveň a čaro. Boli pravdivé.
Jeho dielo naozaj zľudovelo. V redakcii sa nedávno hovorilo o tom, kto má aké miesto v slovenskej literatúre rád. Spomenula sa aj situácia z Tisícročnej včely, ako ženy nesú mužom halušky na obed do vrchov na pole. Jedna sa potkne, halušky sa vysypú, ale ostatné ženy ju posmelia – nech sa netrápi, nech halušky očistí, zhrnie do hrnca a dá späť do batohu. Muž si pochutí. Táto scéna sa dá vykladať rôzne, pre autorku znamenala vitalitu, životaschopnosť, hravosť aj istý pozitívny feminizmus. Vždy sa na nej pobavila, aj s Petrom sa na tom kedysi zasmiali. A teraz, v smútku za ním, sa jej opäť vybavila.
