Erotická literatúra v plameňoch „márnosti“. Za dovoz nevhodných kníh mohli aj upáliť
Knihy sa v minulosti nepálili len pre politické či náboženské názory. Medzi dielami, ktoré skončili na hraniciach, sa ocitla aj erotická literatúra a diela klasických autorov. Dôvodom boli morálne a náboženské predstavy o tom, čo je pre spoločnosť vhodné a čo nie.
Oheň márnosti vo Florencii
Jednu z najznámejších akcií tohto druhu usporiadal fanatický florentský kazateľ Girolam Savonarola. Na fašiangy 7. februára 1497 zorganizoval na Piazza della Signoria podujatie nazvané Oheň márnosti.
Na hranici v podobe pyramídy z kníh mali spáliť aj ďalšie predmety „rozkoše“, ktoré podľa Savonarolu viedli ľudí k hriechu, pýche a luxusu a odvracali ich od Boha. Išlo o zrkadlá, voňavky, parochne, hodvábne šaty, šperky, hracie karty, šachovnice či hudobné nástroje.
Spálené diela klasikov
Spomedzi kníh skončili v plameňoch aj diela Ovídia, Petrarcu a ďalších dnes už klasických autorov. Savonarola tak chcel očistiť mesto od toho, čo považoval za prejav mravného úpadku.
Knihy ako toxický tovar
Tlačená kniha z dovozu sa neskôr v Uhorsku stala toxickým tovarom a vyvolala tvrdý zásah štátnej moci. Stalo sa tak po vzniku protestantizmu, keď sa rozšírili myšlienky Martina Luthera.
Koncom októbra 1517 vyvesil Martin Luther svojich 95 téz na bránu zámockého kostola v nemeckom Wittenbergu. Reagoval nimi najmä na predávanie odpustkov v katolíckej cirkvi. V júni 1520 pápež podpísal bulu, ktorou žiadal, aby Luther odvolal svoje omyly. Luther odpovedal na verejné pálenie svojich spisov spálením pápežskej buly.
O rok neskôr Rím uvalil na Luthera kliatbu, ktorú potvrdil cisár Karol V. Habsburský. Luther sa ukrýval a prestrojený za rytiera na hrade Wartburg prekladal Nový zákon do nemčiny.
Šírenie ako mor
Lutherove myšlienky o obrode cirkvi sa lavínovito šírili nielen v nemeckých krajinách, ale po celej Európe. Vo vatikánskom archíve sa našla správa pápežského nuncia s konštatovaním, že Lutherove knihy sa šíria v Uhorsku ako mor.
Zo zistení vyplýva, že v tom období tvorili až 40 percent dovážanej náboženskej literatúry. Pašovali ju predovšetkým študenti zo slovenských banských miest, ktorí prichádzali domov z univerzity vo Wittenbergu a z ďalších nemeckých vysokých škôl.
Trest smrti a upálenie
V apríli 1523 prijal uhorský snem pod tlakom katolíckej cirkvi zákon, ktorý luteránom hrozil trestom smrti a konfiškáciou majetku. O dva roky neskôr vyšlo ešte prísnejšie nariadenie: všetci luteráni majú byť vykorenení z krajiny a kdekoľvek sa nájdu, majú byť upálení.
Škótsky historik James A. Wylie v knihe Dejiny protestantizmu približuje prípad potulného kníhkupca z Wittenbergu, ktorého v roku 1525 skutočne upálili na námestí v Budíne. Priviazali ho k stĺpu, obložili Lutherovými knihami a potom ich podpálili.
Podľa iných prameňov išlo o kníhkupca Ludwiga Gsella zo Saska. V tom období vraj úrady dali verejne upáliť na hranici šesť kníhkupcov alebo obchodníkov s nelegálnou náboženskou literatúrou.
Hranice v banských mestách
Lutherove knihy horeli na hraniciach predovšetkým v našich banských mestách s prevahou nemeckého obyvateľstva. Ale keďže išlo o kráľovské mestá s vlastným právom, smrti na hranici musela svetská a cirkevná vrchnosť ušetriť majiteľov zhabanej literatúry.
Knihy konfiškovala komisia, ktorú vyslal do miest ostrihomský arcibiskup. Ako zistila v archívoch slovenská historička Eva Frimmová, niektoré mestské rady dali inkriminované knihy ukryť do banských štôlní a vyjednávali s komisiou. V Banskej Bystrici jej dokonca ponúkli peniaze namiesto kníh. Až keď komisia pohrozila exkomunikáciou celého mesta, rada vydala knihy na verejné spálenie.
Paralela s Londýnom aj Berlínom
V tom istom čase, v októbri 1526, dal londýnsky biskup Cuthbert Tunstall verejne spáliť zhabané výtlačky anglického prekladu Nového zákona. Nie preto, že by mal niečo proti Biblii, ale jej preklad nepredložil vydavateľ na schválenie londýnskym cirkevným úradom.
Nemeckí nacisti nevymysleli nič nové, keď 10. mája 1933 o 23. hodine zapálili hranice, na ktorých pri hojnej účasti verejnosti zhorelo 25-tisíc „nevhodných“ kníh od Heinricha Manna, Sigmunda Freuda, Bertolda Brechta, Karla Marxa a iných „nesprávnych“ autorov.
