Bratislava pred voľbami opäť cúva
V súčasnosti sa v politickej diskusii často objavuje otázka, akú úlohu zohráva surovina ako ropa v našich každodenných životoch i vo voľbách. Očividne, svetová politika sa točí okolo ropného priemyslu, a tak sa zdá, že kým neurýchlime prechod na nové technológie, fosílna doba sa len tak nezm Ministério zaredí. Tak, ako sa kamenná doba neskončila pre nedostatok kameňov, ale vyvinutím produktívnejších alternatív, aj dnes sme svedkami znázornenej závislosti na energetických zdrojoch z problémových regiónov.
Slovensko v rámci Európy patrí k tým, ktorí sa najhoršie prispôsobujú potrebnej diverzifikácii dodávok energie. Aktuálne vedenie krajiny, s premiérom na čele, na tom nesie značný podiel zodpovednosti. Ich často bezduché rečnenie o energetických alianciách, ako napríklad Družba, len zakrýva skutočné problémy, ktorým čelíme.
Rok pred voľbami sa často skloňuje slovo „asfaltovací”, označujúce úsilie samospráv o opravy ciest a chodníkov, čo sú jedny z najviditeľnejších aktivít komunálnej politiky. Voľby sú pre politikov príležitosťou, ako predviesť výsledky svojho pôsobenia, a tak cesta dedinami a mestami vedú k predvolebnej frenézii, ktorá zahŕňa aj iné „natierajúce” aktivity.
Nielenže sa na verejnosti objavujú efektné vizualizácie projektov, ktoré často nikdy neuzrú svetlo sveta, ale politici si dovolia vytiahnuť aj plány z dávnej minulosti. V Bratislave, napríklad, sa už niekoľko rokov diskutuje o nových električkových tratiach, pričom ich skutočné zrealizovanie je len v oblakoch.
Je však pravda, že dlhé schvaľovacie procesy, nepružnosť rozpočtových politík a nedostatok finančných zdrojov zdržujú realizáciu investícií. Mnohé projekty sú dávno sľúbené a realizácia padajú priamo do volebného roka, čo znemožňuje skutočnú progresivitu vo vývoji miest.
V Bratislave sa otázka asfaltovania stáva rozporuplnou. Pomerne neprehľadné administratívne členenie a rôzne rozdelené kompetencie môžu viesť k tomu, že voliči nemajú ani predstavu, kto za čo zodpovedá: či ide o magistrát, mestskú časť, alebo súkromného investora. Tento stav vedie k záujmu o predvolebné sľuby a aktivity, ktoré sa často ukazujú iba ako plytvanie časom a zdrojmi.
Navyše, asfaltovanie nie vždy vyvoláva pozitívne pocity. Príkladom môže byť Námestie SNP, ktorého revitalizácia sa ťahá a nielenže na ňom prebiehajú práce, ale neúprosne sa podobné tendencie obnovujú pri takzvaných „malých mestských zásahoch”. I keď je dôležité prakticky rozvíjať infraštruktúru, veľké projekty sa ostávajú na okraji.
V poslednom období sa dokonca objavuje tendencia predvolebného „zmäkčovania“ parkovacej politiky, s ktorým súvisí aj populistická reč. Rovnako sa signály, ktoré mestských politikov zamieňajú o reálnom záujme o obyvateľov, prenášajú na rôzne úrovne – od ukážkovej arogancie po garantovanie skutočných pokrokov v infraštruktúre.
Cyklisti a chodci, pôvodne prioritizovaní v rámci dopravnej pyramidy, musia čeliť sklamaniu. A nielenže pomalá výstavba novej infraštruktúry frustruje, ale aj každodenné správanie mesta voči nim je rozpačité.
Na osobnej úrovni zaznamenávam, aké sa dotýkajú problémy v Mlynskej doline, kde decades sa neodstránené chodníky, vedúce k fakultám, ktoré denne prechádzajú tisíce študentov, ostávajú v katastrofálnom stave. Noahorších je situácia s aktuálnou výstavbou trolejbusovej trate, kde jediný chodník vedúci popri rušnej ceste je uzavretý na neurčito.
Na miesto sľubov sa dostavujú iba reakcie administratívy. Žiaden progres v asfaltovaní ciest a chodníkov, žiadne prísľuby, ktoré sa v predvolebnom období zneužívajú na politiku bez adekvátneho zázemia na mieste.
