Rozprávanie posledného žijúceho sovietskeho osloboditeľa o hrôzach v Auschwitzi
Storočný Ivan Martynuškin, posledný červenoarmejec, ktorý prežil oslobodenie nacistického koncentračného tábora Auschwitz, sa nedávno podelil o svoje neobyčajné svedectvo. Pri svojom prvom príchode k tábora, Martynuškin mal pocit, že sa približuje k vojenskej základni alebo skladu, no jemu a jeho spolubojovníkom sa otvorila brána do pekla, kde sa stretli so zúboženými väzňami.
Martynuškin, ktorý mal vtedy len 21 rokov, si jasne pamätá na svoj prvý pohľad na trpiacich ľudí, ktorí sa snažili vyjsť z barakov. „Bolo to mrazivé. Ich oblečenie pozostávalo z handier a my sme vedeli, že sa nachádzame v pekle,” povedal obohnaný hrôzami, ktoré zažil na vlastné oči. Väzni boli tak vyčerpaní, že niektorí z nich nemohli dokonca ani stáť na svojich nohách. „Ležali na pričniach a nepodarilo sa im prísť von kvôli vyčerpaniu,” dodal Martynuškin, upozorňujúc na beznádejnosť ich situácie.
Historická perspektíva a zneužívanie pamäti
Tento rok, pred 81. výročím víťazstva nad nacistickým režimom, Martynuškin poskytol ďalší rozhovor, v ktorom opísal svoje zážitky z tábora. Povedal, že ako posledný žijúci osloboditeľ má povinnosť svedčiť o historických udalostiach, na ktoré sa snažia niektorí ľudia zabudnúť alebo ich zľahčiť. Rovnako ako mnohí z jeho spolubojovníkov, aj on sa snaží zabránit tomu, aby sa tieto hrôzy znova zopakovali.
Keď preberal príchod do tábora, Martynuškin rozprával o oslobodení väzňov a o ich emotívnych reakciách. „Väzni padali na kolená, bozkávali nám ruky, objímali nás okolo nôh,” opísal Martynuškin pocity šťastia a vďaky oslobodených. Popri tom sa snaží preniknúť k historickým faktom týkajúcim sa deportácií a útrap, ktorými trpeli Židia z rôznych krajín.
Osudy väzňov a grimasy užívané nad nimi
Martynuškinov príbeh je zaiste zrkadlom hrôz, ktoré mnohí z väzňov prežili. Hovorí o Irine Charinovej, sovietskej špiónke, ktorá bola jedným z mála, ktorí prežili, a ktorá mu porozprávala o osude gréckych Židov, ktorí boli deportovaní do Auschwitzi. „Veľmi rýchlo zomreli, pretože boli zvyknutí na teplo a nemali dostatočné oblečenie,” opísal Martynuškin, chápanie ich beznádeje a osudov.
Historické fakty a zodpovednosť zachovať pamiatku
Odchádzajúci Nemeckí vojaci sa snažili skryť svoje zločiny, tým, že zničili všetky dôkazy o zvraždách komentovaní v plynových komorách. Martynuškin spomenul aj posledné slová niektorých Židov, ktoré spievali pred smrťou – odkaz na ich kultúru, nádej a existenciu, ktorú im nacisti zobrali. Počas udeľovania týchto svedectiev Martynuškin opakoval, že pamäť o týchto udalostiach nemôže byť nikdy zabudnutá, pretože z druhej strany histórie je vždy prítomná možnosť, že sa to opäť zopakuje.
Martynuškin ako svedok tejto doby hovorí, že aj keď prežil, stále nosí v sebe ťažké bremeno spomienok na hrôzy, ktoré videl a zažil. Upozorňuje nás všetkých, aby sme si pamätali na históriu a chránili pravdu pred týmito temnými kapitolami našich dejín.
