Páry rovnakého pohlavia: Otázka, ktorú v spore o zápis manželstva nikto nekladie
Spor okolo toho, či slovenská osobitná matrika zapíše manželstvo dvoch mužov alebo dvoch žien uzavreté v Rakúsku, sa vyvíja s pocitom, akoby právna situácia už bola dávno rozhodnutá. Ministerstvo vnútra tvrdí, že ústava neumožňuje zápis týchto manželstiev, čím sa dostáva do konfliktu so stanoviskom, ktoré tvrdí, že Súdny dvor Európskej únie už predtým rozhodol v prospech týchto párov a že Slovensko je povinné takýto zápis akceptovať. Obidve strany sú si pritom vo svojej argumentácii takmer úplne isté, čím sa vytvára atmosféra zmätku v právnej debate.
V novembri minulého roka Súdny dvor v prípade Cupriak-Trojan rozhodol, že členský štát EU nemôže odmietnuť uznať manželstvo dvoch občanov EÚ rovnakého pohlavia, len preto, že to jeho národné právo neumožňuje. Tento verdikt sa môže javiť ako priamy podklad pre slovenskú situáciu, avšak pôvodná dvojica žila v Nemecku, kde sa zosobášila a následne sa vrátila do Poľska. Súdny dvor sa zameral na to, že povinnosť uznať manželstvo vzniká predovšetkým v prípade, že si daný pár vytvoril život v inom členskom štáte, čo nemusí platiť pri obyčajnej návšteve na obrade.
V súvislosti so slovenským prípady, kde sa obrad konal iba s niekoľkými účastníkmi kvôli pandemickým obmedzeniam, sa ukazuje, že by mohlo byť ťažšie jednoznačne preukázať, že obaja partneri v roku 2020 mali v Rakúsku pobyt. Ak sloboda pohybu nebola porušená, tak argumentácia na úrovni práva EÚ nemusí byť tak silná, a slovenské právo sa dostáva do popredia.
Ako naznačuje diskusia na tomto poli, ak by sa prokázalo, že manželia naozaj žili v Rakúsku, týchto nárokov by sa mohla slovenská pozícia podstatne oslabiť. Súdny dvor priznal členským štátom právo vybrať si spôsoby uznávania cudzích manželstiev, ale zároveň trvá na rovnakých podmienkach pre všetky páry. Slovensko však bez explicitnej formy uznania, ako je registrované partnerstvo, je v nepriaznivej situácii. Ak by sa pokus o zápis odoprel len jednej z týchto skupín, mohlo by to predstavovať priamo diskriminačné správanie, ktoré súd označil za problém.
Ústavná novela z minulého roka síce priniesla zmeny, no nezmenila základ správy manželstva a osobného stavu na Slovensku. Nové formulácie v ústave síce hovoria o ochrane národnej identity, no nezabráni to tomu, aby prednosť priamo účinného práva EÚ nemala pri rozhodovaní súdov vždy prednosť pred národným právom. Zmienky o tom, čo môže a čo nemôže podliehať slovenskému právu, sú nejasné a vyžadujú si rozlíšenie medzi konkrétnymi situáciami.
Zaujímavé je aj to, čo Ministerstvo vnútra vo svojom verejnom stanovisku nepovedalo. Zákon, ktorý zakazuje uznanie manželstiev, ktoré nie sú v súlade s právnym poriadkom, je založený na výhrade verejného poriadku. Avšak ministerstvo tento argument nezapracovalo a namiesto toho sa postavilo na slabšiu pozíciu, ktorá zdôrazňuje nedostatok právomoci. Je potrebné upozorniť, že aj tento argument by nemusel obstáť v kontexte práva EÚ, pretože verejný poriadok sa vykladá úzkoprsou optikou, pričom prioritou sú základné hodnoty spoločnosti.
Napriek tomu, že situácia okolo právneho uznávania manželstiev párov rovnakého pohlavia v Slovenskej republike je zložitá a plná právnych nezrovnalostí, Slovensko sa nemôže zbaviť svojho záväzku vyplývajúceho z medzinárodných dohovorov. V prípade absencie akýchkoľvek právnych rámcov pre páry, ako sú manželstvá alebo register partnerstiev, sa Slovensko dostává do pozície, ktorú dobre poznajú aj iné členské štáty, a hrozí mu konfrontácia s právom EÚ.
Na záver, úvahy o budúcnosti musia zahŕňať nielen otázku zapísania manželstiev párov rovnakého pohlavia, ale aj vytvorenie jednoznačného právneho rámca, ktorý by takýmto párom poskytol právnu ochranu a stabilitu. Ramená sú akosi predurčené, aby sa Slovensko vyhnulo ďalším sporom na úrovni EÚ a zároveň splnilo svoje medzinárodné záväzky voči párom rovnakého pohlavia.
