Vzťahy medzi Benešom a Štefánikom sa pred vznikom ČSR vyostrili
Vzťahy medzi tromi spoluzakladateľmi Československej republiky boli krátko pred jej vznikom napäté a sčasti už naštrbené. Výrazne ochladli medzi Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Hlavnou príčinou mohli byť rozdielne názory na podobu a charakter nového štátu, išlo však aj o pozície v jeho mocenskej špičke – kto bude „dvojkou“ v tomto triumviráte.
Ich cesty sa prvýkrát skrížili v polovici decembra 1915 v Paríži. Nedal ich dokopy Masaryk, ale český maliar Ludvík Strimpl. Štefánik, vtedy poručík francúzskeho letectva, sa práve vrátil z Ríma, kde si liečil zranenie zo srbského frontu. Beneš reprezentoval v Paríži vznikajúci český zahraničný odboj proti habsburskej monarchii.
Boj o Masarykovu priazeň
Oboch spájala osobnosť o generáciu staršieho profesora Masaryka. Beneš ho volal „učiteľ“, Štefánik mu hovoril „otecko“. Obaja sa uchádzali o jeho priazeň a o pozíciu jeho dôverníka. Masaryk v rozhovoroch s Karlom Čapkom spomínal, že Štefánik bol dosť sentimentálny a neustále ho hladkal a bozkával. Francúzska novinárka Louise Weissová neskôr napísala, že nikdy nevidela dvoch ľudí zasadzovať sa s takým zápalom o pozíciu „dvojky“ po boku niekoho tretieho.
Štefánik budoval légie, Beneš diplomatické ústredie
Kým Masaryk ako predseda Československej národnej rady budoval ideové základy zahraničného odboja, Štefánik vo funkcii hlavného podpredsedu pôsobil ako vojenský stratég. Zakladal zahraničné légie a organizoval nábor dobrovoľníkov. V lete 1916 vyhľadával v ruských zajateckých táboroch bývalých vojakov rakúsko-uhorskej armády, koncom toho istého roku odišiel do Rumunska, kde zverboval okolo 1 500 zajatcov. Od júna do novembra 1917 získaval dobrovoľníkov medzi Slovákmi a Čechmi v Spojených štátoch. Beneš ako generálny tajomník riadil diplomatické ústredie v Paríži.
Kompetenčné spory a prechod na vykanie
Právomoci neboli presne vymedzené, čo viedlo ku kompetenčným sporom. Najvážnejší sa udial v lete 1918, keď išlo o to, či československým légiám na Sibíri má veliť francúzsky generál Janin. Masaryk sa priklonil na Benešovu stranu. Beneš sa v liste Masarykovi sťažoval na Štefánikovu „precitlivenosť a podráždenosť“, Štefánik obviňoval Beneša z „diktátorského správania“.
Česká historička Dagmar Hájková analyzovala korešpondenciu medzi Benešom a Štefánikom v rokoch 1915 – 1919 a zistila, že kým do mája 1918 si v listoch tykali a podpisovali sa „Tvoj Edo“ a „Tvoj Milan“, od júla 1918 prešli na vykanie a oslovenia „pán generál“ a „pán doktor“.
Washingtonská deklarácia bez Štefánikových pripomienok
Štefánik poslal 1. októbra 1918 Masarykovi z Honolulu list, v ktorom ho nabádal vydať vyhlásenie adresované vládam spojencov a splnomocnil ho podpísať ho aj jeho menom. Zároveň žiadal, aby poznal celú proklamáciu skôr, než ju úradne vyhlásia. To sa nestalo – 25. októbra 1918 dostal telegram, že Masaryk už pred týždňom vydal Washingtonskú deklaráciu. Väčšinu jeho odporúčaní Masaryk do deklarácie nezahrnul.
Rozchod po návrate z Ruska
V decembri 1918 Beneš uzavrel za chrbtom Štefánika dohody s Francúzskom. Štefánik to zistil až po návrate z Ruska v polovici marca 1919 a cítil sa podvedený. Žiadal aj presné vyúčtovanie peňazí určených pre légie. Stretli sa v Paríži a rozhovor sa skončil prudkou scénou. Beneš vzápätí písal Masarykovi rozhorčený list, v ktorom uviedol, že Štefánik vyhlásil, že je medzi nimi koniec.
Historik Michal Kšiňan výskumom potvrdil, že Beneš nevedel tie financie vyúčtovať – vynakladal ich bez potrebného účtovníctva. Podľa knihy Pavla Kosatíka Beneš v priebehu niekoľkých mesiacov vykresľoval Masarykovi Štefánika v takých farbách, že mu ho musel úplne sprotiviť. Masaryk v liste z 24. apríla 1919 Benešovi odpovedal, že Štefánikovi navrhne, aby sa vzdal postu ministra vojny.
Posledná cesta na Slovensko
Štefánik si svoju bezvýchodiskovú situáciu uvedomoval. Na Slovensko letel, aby navštívil rodinu a na prosbu Vavra Šrobára urovnal niektoré politické záležitosti. V júni mal naplánovanú svadbu v Taliansku so snúbenicou markízou Giulianou Benzoni. Odpoveď na otázku, či by časom prijal miesto vyslanca ČSR v Ríme, si odniesol predčasne do hrobu.
