Anna a Ester Geislerové: Otec nám šiel vo všetkom zlým príkladom
O Petrovi Geislerovi mnohí jeho priatelia hovoria ako o umelcovi s prenikavou inteligenciou. Bol však aj alkoholik, ktorý opustil manželku a deti. Jeho dcéry Anna a Ester Geislerové o ňom nakrútili dokument Dve deci tušu.
Ryšavé vlasy ako terč posmechu
Anna priznáva, že na základnej škole ryšavé vlasy neboli populárne. Spomína si na výkriky „Andulice – zrzavá palice“, no po štrnástom roku jej farba vlasov pomohla k filmovým úlohám a prestala byť témou. Ester mala podobnú skúsenosť – na základnej škole si všímala, že chlapcom sa viac páčili blondíny, neskôr jej sebavedomie vyrovnalo modelingu, kde boli ryšavky žiadané.
Predsudky proti ryšavcom
Ester spomína, že jej babička Róži, otcova mama, rozprávala, ako si pri pohľade na ryšavú hlavičku malého Petra v kočíku iné ženy odpľúvali so slovami „fuj, diablovo dieťa“. Anna dodáva, že to neplatilo len na ich otca, ale na ryšavcov všeobecne – išlo o zmes povier a príbehov. Dnes je to podľa nej celkom inak a ľudia s výnimočnou farbou vlasov sú zaujímaví.
Čo zdedili po otcovi
Podľa Ester zdedila každá z dcér niečo iné. Anna má blízko k práci so slovom, písaniu a básneniu, Ester k fotografii a konceptuálnej tvorbe, Lela ku kresbe a maľbe. Anna hovorí, že po otcovi zdedili citlivosť, s ktorou celý život bojoval, aj sarkastický humor. „Vždy hovorieval, že sa nám snaží ísť vo všetkom zlým príkladom. Je v tom veľký kus trpkosti, ale zároveň aj pravdy,“ uviedla Anna s tým, že aj so svojou závislosťou to prehnal a dal im zlý príklad, ktorý im napokon veľmi pomohol.
Vzťah k starým veciam a sloboda
Otec mal podľa dcér zmysel pre históriu, reštauroval nábytok a zachraňoval staré predmety aj opustené domy. Anna spomína na výpravy, pri ktorých sa s Lelou vydesili, že sa k nim niekto pridáva, a napokon sa ukázalo, že to bol otec na podobnej výprave. Trval na angličtine – ako japonológ sa japončinu učil cez anglické a nemecké slovníky a dcéry posielal k učiteľom angličtiny.
Vznik filmu a otvorenosť rodiny
Film pôvodne vznikol ako krátke video k výstave GAI-SU-RA v galérii DOX. Ester hovorí, že keď sa k projektu pridal producent Ondřej Trojan, z menšieho dokumentu sa stal celovečerný film. Anna priznáva, že rodina má posunuté vnímanie intimity: „Sme zvyknutí o veciach dosť otvorene komunikovať, berieme to ako normu.“ Napriek tomu si každý v rodine strážil svoju hranicu. Ester dodáva, že nechceli robiť ďalší medailónik o umelcovi a že väčšina oslovených s filmom súhlasila.
Druhá žena a vzťahy v rodine
Anna ocenila, že otcova druhá žena Andrea prezývaná Bublina pred kamerou priznala, že otec jej povedal, že najradšej mal Věru, teda ich mamu. Podľa Anny tým, že človek dobrovoľne zloží zbrane a prizná vinu, oslobodí sa. Ester pripomína, že od otcovej smrti uplynulo 17 rokov, čo im umožnilo pozerať sa na tému s odstupom.
Japonsko a otcova novinárska práca
Ester sa do Japonska dostala prvýkrát až v súvislosti s dokumentom. V novinách Jomiuri Šimbun sa našli dvaja otcovi bývalí kolegovia ochotní hovoriť a objavili sa aj jeho články. Otec v japonskom denníku pôsobil 30 rokov, písal stĺpčeky o Japoncoch v Čechách, o Čechoch v Japonsku, o pive, jedle či o českých raritách. Anna spomína, že raz preňho inscenovali typickú českú svadbu. Ester dodáva, že z článkov je preložených len asi päť a že otec mal bujnú fantáziu.
Kaligrafia a jazykový talent
Na výstavu v galérii DOX prišiel podľa Anny veľvyslanec, ktorý prekvapil tvrdením, že otec používal veľmi vznešenú japončinu, akú bežný Japonec neovláda. Otcov doktor vraj hovoril, že musel mať IQ nad 160. Ester spomína, že do filmu sa už nevošlo, ako otec so svojím profesorom Novákom pre svoju doktorandskú prácu vymýšľal prekladateľský stroj. Kaligrafiu si Ester vyskúšala na workshopoch s Česko-japonskou spoločnosťou a považuje ju za meditatívnu činnosť.
Otcove kaligrafie očami Japoncov
Kaligrafie, ktoré otec tvoril spoločne s Petrom Šálkom, priniesli dcéry do Japonska a pýtali sa ľudí na ulici, ako na nich pôsobia. Ester prekvapilo, koľko ľudí ich dokázalo prečítať, najmä medzi mladými. Japonológ Petr Holý vraj povedal, že keby mu niekto tvrdil, že niektoré kaligrafie pochádzajú z 15. storočia, veril by tomu, a že Japonec nespozná, že ich netvoril Japonec.
