Spomienky na letné hraničné rošády
Leto, obdobie, ktoré sa tradične spája s túžbou po cestovaní a objavovaní nových miest, nás privádza späť do čias pred rokom 1990. Dnešná generácia často nemá predstavu o tom, aké ťažkosti museli prekonať ľudia v minulosti, aby sa dostali za železnú oponu. Mnohé z týchto spomienok dnes zapadávajú prachom alebo sú zabudnuté, a predsa sú také významné.
Pre mnohých cestovateľov bola nomádskym životom spojená s množstvom administratívnych prekážok a byrokratických praktík. Aby ste mohli vycestovať do nesocialistických krajín, a to aj do Juhoslávie, bolo potrebné predložiť široké spektrum dokladov. Vycestovacia doložka, vízum a súhlas zamestnávateľa boli len niektoré z mnohých papierov, ktoré bolo nutné uschovať a prezentovať. Nezabudnuteľným detailom zostáva skutočnosť, že schválenie devízového prísľubu schvaľovalo Štátne bezpečnostné oddelenie raz ročne, pričom väčšinu žiadostí zamietli.
Limit na osobu a deň bol v tom čase iba 20 dolárov, čo určite nestačilo na pohodlný život v zahraničí. Mnohí museli čeliť skutočnosti, že zamietnutie zo strany ŠBČS sa nikdy neprijalo formálnym spôsobom, čo len zvyšovalo frustráciu cestovateľov, ktorí sa snažili preniknúť za pomyselnú hranicu slobody.
Aj neuveriteľne krátke výlety ako návšteva Viedne si vyžadovali množstvo povolení. Napríklad, aby ste si mohli užiť trojdňový zájazd za 2 400 korún – suma zodpovedajúca mesačnej mzde úradníka – museli ste mať nielen vycestovaciu doložku, ale aj podporu cestovnej kancelárie, čo bolo pre mnohých neprístupné. Zájazdy sa navyše veľmi rýchlo vypredávali, takže si mohol prísť na svoje len ten, kto mal dobré kontakty.
Pre zúfalých účastníkov týchto ciest bola čierna ekonomika často jedinou alternatívou. Keďže povolená suma devíz bola minimálna, mnohí sa uchýlili k prechodu peňazí na čiernom trhu, čím riskovali svoju budúcnosť a slobodu. Ceny boli neurčité a dalo sa len ťažko predpokladať, akú hodnotu mal koruny v medzinárodných pomeroch.
Na pozadí týchto administratívnych prekážok stáli aj povinnosti voči armáde. Každý muž od 18 do 60 rokov musel predložiť potvrdenie o odovzdaní vojenskej knižky, čo spôsobilo nejednu dojímavú situáciu. Raz som bol svedkom prípadu, kedy rodina z Oravy bola z námorných plavieb vrátená len kvôli absencii tohto potvrdzujúceho dokumentu, čo ilustruje absurdnosť a striktnosť pravidiel tej doby.
Každý výstup z krajiny bol pre štátne orgány považovaný za zdroj dodatočného príjmu. Poplatky za vycestovacie doložky a colné kontroly sa pohybovali od 50 do 300 korún, čo v súhrne znamenalo, že bežný občan musel investovať značné prostriedky len na to, aby mohol byť na chvíľu preč zo krajiny, ktorá ho zväzovala.
Avšak súčasná doba priniesla aj znepokojivé svedectvá. Niektorí politici sa dodnes odvolávajú na nostalgickú predstavu o dobách socializmu, čo nie je len detskou túžbou po minulosti, ale tiež indikátorom, že takýchto názorov je v spoločnosti stále znepokojujúce množstvo.
