Erotické príbehy z Dekameronu boli bestsellerom už v stredoveku. Teraz vychádzajú v luxusnej podobe
Slávny Boccacciov Dekameron sa dočkal nového vydania. Ako najnovší titul edície Luxusná knižnica vyšiel 678 rokov starý text vo vydavateľstve Ikar.
Giovanni Boccaccio (1313 – 1375), ktorý spolu s Dante Alighierim a Francescom Petrarcom patrí do trojice talianskych literárnych velikánov, zbierku šteklivých príbehov napísal v reakcii na smútok, ktorý sa rozliehal po Florencii po morovej epidémii. Ako tvrdí vydavateľstvo, dokázal ním, že slová a príbehy majú liečivú moc a vedia uzdravovať dušu.
Pri uvedení knihy do života bol aj taliansky veľvyslanec Gianclemente De Felice, ktorý pripomenul, že toto Boccacciovo dielo bolo vo svojej dobe bestsellerom.
Zakladateľka vydavateľstva Gabriela Belopotocká upresnila, že kniha v luxusnej verzii vychádza v limitovanom náklade 200 kusov. „Keby sme tlačili len luxusnú verziu, Dekameron by nestál 500, ale 2000 eur, čo by sme nevedeli predať, takže okrem zberateľskej verzie vznikla aj tradičná verzia.“ Tá nie je ručne viazaná v hnedej koži, nemá ručné číslovanie kaligrafom ani neobsahuje ako darček originálny linoryt od košického výtvarníka Zsolta Lukácsa, žiaka Dušana Kállaya.
Dielo bravúrne ilustroval slovenský výtvarník Zsolt Lukács, ktorý prekvapujúco spojil najstaršie techniky s najmodernejšími. Potešenie z príbehov, ktoré si v roku 1348 rozprávalo sedem dám a traja mladíci, čo ušli pred morom z Florencie, si však možno vychutnať aj v menej výpravnej podobe za 99 eur.
Pri slávnostnom uvedení knižnej novinky do života zaznelo, že dielo naposledy vyšlo v 60. rokoch minulého storočia. Aj teraz bol východiskom slovenský preklad Mikuláša Pažitku, no vďaka editorovi Marcelovi Melicherovi získal súčasnejšiu podobu.
Melicher povedal, že šlo o náročnú úlohu. „Redigovať starší preklad ešte staršieho textu totiž znamená vedieť, kedy zasiahnuť a kedy naopak ruku stiahnuť. Usiloval som sa, aby sa dnešnému čitateľovi príbehy čítali ľahko.“ Veľa vecí konzultoval s dcérou prekladateľa Oľgou Pažitkovou, ktorá sa nového vydania Dekameronu už nedožila.
Druhá dcéra prekladateľa Izabela Pažítková priblížila svojho otca: „Narodil sa v kraji lesov a hôr, neďaleko Banskej Bystrice – v obci Staré Hory. A predsa si zamiloval krajinu slnka, ale predovšetkým krajinu umenia – Taliansko.“ Venoval sa štúdiu latinčiny, študoval v Ríme taliansky jazyk, literatúru a filológiu a neskôr bol z prvých, ktorí sa pričinili o založenie katedry romanistiky na Univerzite Komenského.
Grafickú podobu knihe dala Mária Rojko. Výtvarník Zsolt Lukáč zdôraznil, že Dekameron je vrcholné dielo renesančnej literatúry, a tak k nemu pristupovať s úctou. Sám sa rozhodol využiť pri tvorbe moderného umenia nástroje umelej inteligencie. Do obrázkov chcel dostať znepokojivú atmosféru, no zároveň aj vtip a nápad.
Taliansky veľvyslanec pripomenul, že sám Boccaccio chcel, aby sa Dekameron šíril čo najviac. Práve vďaka masovému rozšíreniu knihy sa zachoval Boccacciov rukopis, kým z Danteho Božskej komédie či z Petrarcových diel ostali len fragmenty. „Desať mladých ľudí, ktorí si rozprávajú príbehy, sa nestretne preto, aby si lízali rany, ale pozerajú sa do budúcnosti. Dekameron nám otvára nové horizonty, je to kniha veľmi vtipná a zábavná,“ dodal Gianclemente De Felice.
Kniha má premyslenú stavbu: desať dní, desať rozprávačov, sto noviel a každý deň zakončený piesňou. Desať mladých ľudí si uprostred morovej katastrofy vytvorí vlastný poriadok: dohodnú si pravidlá, každý deň si zvolia kráľovnú alebo kráľa a rozprávajú. Dekameron je dôkazom o tom, že príbehy nám môžu pomôcť prežiť.
