Neznáme kapitoly zo života Vincenta Šikulu: Ako dvanásťročný odišiel do kláštora, výborne piekol
Vincent Šikula sa narodil pred 90 rokmi a 25 rokov už nie je medzi nami. Jeho manželka Anna Šikulová spomína na spisovateľov život, na detstvo, kláštorné roky aj na to, ako rád varil a piekol.
Práca bola prvoradá
„Doma veľa pracoval. A keď pracoval, nepoznal nikoho, na nikoho nehľadel, nikoho nešetril, ani seba. Všetko sa muselo podriadiť jeho práci, tá bola prvoradá,“ hovorí Anna Šikulová. Rád podľa nej opakoval vetu Jozefa Ilečka: „Človek kape na ohľady.“ Keď nepísal, pracoval inak. Na stene pri knižnici mal plastiku Krista a vedľa nej čiernou ceruzkou nápis: Ora et labora.
Najbližší priatelia vedeli, čo práve píše. Inak nemal rád, keď mu niekto nazeral do papierov. Rád pracoval v záhradke v Hamrštíle, hoci sa tam podľa manželky máločo urodilo. Zberná nádrž na vodu z odkvapových rúr mu slúžila na polievanie ponorným čerpadlom. Keď vymenili odkvapové rúry, staré ponadkladal tak, aby voda tiekla rovno na hriadky.
Odchod do kláštora
Vinco bol z dvanástich detí. Rodičia ho ako dvanásťročného dali do kláštora SVD – Societas Verbi Divini, verbisti. Do kláštora išli aj jeho sestry Elena (Ilka) a Oľga, tie boli v ženskej reholi SVD – sestry Ducha Svätého. Ako uvádza Anna Šikulová, toto obdobie sa v jeho prózach takmer nezaznamenáva, keď, tak len v náznakoch.
Próza Kláštor a predkláštor vyšla v Slovenských pohľadoch až po jeho smrti. V Nitre chodil na gymnázium, ale ako chovanec, mal z neho byť mních, misionár. Pripravovali ich na misijnú cestu. Keď kláštor zavreli, vyprevádzali ich do sveta so slovami: „Teraz choď a kresli ryby.“ Vinco sa vrátil domov a naozaj kreslil ryby, staval oltáriky z kameňa v poli a volal svojich súrodencov, aby sa s ním modlili. Keď sa začali smiať, skončil to slovami: „Diabol nás pokúša.“
Z kláštora spomínal aj na to, ako raz dostal balík a starší chovanec mu povedal: „Zriekni sa!“ Alebo ako ukradol tintu – požičal si ju a potom si ju nechal – a ako sa potom pri spovedi dusil, oblátka sa mu prilepila na podnebie. Hoci to na ňom nebolo vidieť, zostal celý život nábožný, mal svojské chápanie zbožnosti. Páter Jozef Škoda ho učil slovenčinu, Vinco vedel veľmi dobre gramatiku, pravidlá, zdokonaľoval si cieľavedome slovnú zásobu, učil sa latinčinu a naučil sa hrať na harmóniu.
Hudba a spev
Deň začínal rozcvičkou – hrou na klavíri. Mal bohatý notový materiál a stále si kupoval noty v antikvariáte. Deti učil hrať na trúbke, aj Miška, aj Elenku. Mňa kedysi učil hrať na flaute. Spoločne si zahrali Krasnyj sarafan. Na trúbke okrem Miška a Elenky hrala aj Veronka, Agátka a ja sme hrali na flaute.
Varenie a pečenie
Keď Anna Šikulová v nedeľu otvorila oči, už voňala mäsová polievka, bolo v nej málo mäsa, ale veľa zeleniny. Každú nedeľu musela byť. Keď boli v Hamrštíle, uvaril ju už v sobotu. Pór vybral skôr, do mäsovej polievky dával aj kúsok papriky aj rajčinu, tak to robila jeho mamka.
Nielenže varil, aj piekol. Tiež zaváral. K polievke robil osúchy z kysnutého cesta, slané či sladké, smotánkové či slivkové alebo marhuľové, cesto natenko vystieral rovno na plechu. K narodeninám či na vinobranie rád piekol kačku alebo hus, vopred nasolenú znútra aj zvonka. Zaváral čerešne, višne, všetko, čo sa urodilo. Slávne boli jeho kompóty – hroznový kompót, zaváral celé strapce. Zaváral aj strúhané jablká, aby mal na štrúdľu. Sušil lipový kvet, vyliezol na lipu a sám ho naoberal.
Režim dňa a písanie
Najradšej písal v Hamrštíle, tam mal pocit, že nikoho neruší klepkaním. Len matrac, police na knihy a stôl, tak hovorieval, to by mu k životu stačilo. Keď písal, nedoprial si odpočinok, písal a písal, kým vládal, najmä vtedy, keď natrafil na žilu. Bol pripravený písať všade, kdekoľvek sa ocitol, vždy mal so sebou papier, ceruzku alebo pero. Písací stroj mal všade, kde sa vyskytoval. Neskôr začal písať na počítači – mal aj stolný počítač, aj laptop. Na laptope písal aj svoju poslednú knižku Udri pastiera, o biskupovi Gojdičovi. Túžil ju napísať v strohom prostredí, „za mrežami“. V Hamrštíle boli na oknách mreže a Gojdič zomrel vo väzení. Aj Vinco zomrel pri jej písaní.
Vincent Šikula zomrel v roku 2001.
