Paríž nie je sen. Našťastie
„Je veľmi dôležité pochopiť, kto v skutočnosti vykonáva násilie: tí, čo vyvolávajú utrpenie, alebo tí, ktorí sa mu vzoprú.“ Na tieto slová Julia Cortázara som si spomenula, keď som sa 17. októbra ocitla na parížskom Námestí Republiky.
Smerujúc bulvárom na námestie v zástupe prevažne veľmi mladých ľudí som nemala iný pocit, ako na ktorejkoľvek veľkej parížskej demonštrácii za posledných asi 18 rokov. Ľudia na transparentoch požadovali presne to, čo je už mesiac hlavnou príčinou protestov: lepšie školstvo, lepšie podmienky bývania, menej rasovo podmieneného prístupu ku kvalitným životným podmienkam, odmietnutie vlády oligarchie a podpory zbrojeniu. Absolútne dominovali študenti, dobre viditeľní boli odborári aj žlté vesty, a ľudia z Latinskej Ameriky po nejaký čas vyjadrovali aj podporu svojim krajanom doma, ktorí v podobnom čase čelili násilným policajným represiám v Buenos Aires. Z balkónov sa spúšťali plátna s nápismi „Umelci sú s vami“ a ľudia na nich vytvárali improvizované komorné orchestre hrajúce Aznavoura, Quilapayún, Internacionálu. Spoločnosť bola presne taká – internacionálna.
Nielen v Paríži, nielen vo Francúzsku. Masové protesty sa odohrávajú v Španielsku, Portugalsku, Nemecku, Albánsku, Taliansku, v Buenos Aires, Riu de Janeiro, v New Yorku, a inde. Takmer celý tzv. moderný svet je na nohách. Ale v tých častiach Európy, čo si zubami-nechtami udržiavajú predstavu „vyspelého sveta“, kvôli ktorej sa už viac ako 35 rokov klaňajú privatizácii a degradácii sociálnej kohézie, protesty pravdepodobne dosť zásadne narúšajú idylu o sne, ktorému sa kedysi hovorilo „americký“. A tak kým ja na Republike v povznesenej nálade z okolitej súdržnosti počúvam 500-členný symfonický orchester Nového sveta, ako hrá legendárnu čílsku hymnu „El pueblo unido“ alebo „Emmenez-moi“ od Charlesa Aznavoura, Netanjahuovi a Trumpovi spojenci, konšpiračné kanály a samozrejme slovenské sociálne siete aj oficiálne médiá vedia, že nič ako pokojné protesty sa nedeje; to všetko je len spojenie antisemitov celého sveta, ktorí sa do Európy rozhodli navoziť „islamistov“, aby onen bájny „svet našich hodnôt“ zničili.
Zhromaždenie smerujúce na Námestie republiky bolo pokojné, zahŕňalo najmä študentov a dôchodcov, spievali sa piesne a z balkónov pochodujúcich podporovali umelci hrajúci na hudobné nástroje. Polícia sa potom rozhodla ľudí vytlačiť vodnými delami a slzným plynom, začali sa potýčky.
Orchester pod sochou hrá čoraz rozladenejšie. Niet divu: polícia sa rozhodla, že husle, flauty a transparenty proti macronizmu sú útokom na civilizáciu; a tak hádže slzotvorné granáty a strieľa z granátometov. V postupnom chaose sa priestor mení na lekáreň, kde jeden druhému aplikuje do očí kvapky, aby sa dala vydržať obrovská sila policajných kordónov vytláčajúcich ľudí von s otvorenými očami a zastaveným dychom. Ľudia sa držia jeden druhého – spadnúť de facto znamená nechať sa udupať. V tej chvíli sa už na mnohých ďalších miestach rozhoreli výjavy nevyberaných pouličných prejavov skupín voči policajnej moci. Horia autá, barikády a bicykle, chuligáni potravinami ukradnutými z Monoprixu kŕmia ľudí bez domova, rinčí sklo, v kaviarňach ľudia sledujú pád horiacej veže v Limoges pripomínajúci historický pád Bastily.
A doma ľudia, ktorých nevítané prejavy vandalizmu na budovách – jediné obrazy, ktoré sú médiá ochotné sprostredkovať – trápia viac ako životy ľudí na celej planéte, ekonomické vydieranie či dokonca genocída, budú hovoriť, že za to môžu „moslimovia“ a „prisťahovalci“. To ale ani je vysvetlenie protestov. Je to zmena témy. Útek pred skutočnosťou, strach priznať vinu, hrôza zo zmeny.
