Hladujúce mesto na Ukrajine si vydýchlo
Olešky – Ukrajinci a Rusi tento týždeň niekoľko dní úplne dodržiavali krátkodobé prímerie, na ktorom sa dohodli v oblasti okupovaného mesta Olešky v Chersonskej oblasti. V Bielom dome informovali, že pokoj zbraní pomohla sprostredkovať prvá dáma USA Melania Trumpová. Platnosť prímeria vypršala nadránom 1. novembra.
Tí, čo v Oleškách ešte zostali žiť, trpeli od jari tohto roku takmer úplným nedostatkom potravín a liekov. Boli pritom už oveľa dlhší čas odrezaní od dodávok plynu, vody i elektriny. Únik z mesta bol fakticky nemožný, pretože ruské i ukrajinské drony útočili na všetko, čo sa pohlo. Ďalší vážny problém spočíval v tom, že prístupové cesty boli zamínované.
Bezpečie alebo Rusko
Deň pred vypršaním prímeria prichádzali výborné správy. „Obyvatelia Olešiek, ktorí takmer šesť mesiacov žili v podmienkach humanitárnej katastrofy, boli evakuovaní na územie pod ukrajinskou kontrolou. Stovky obyvateľov z okupovaného mesta sa rozhodli zostať na Ukrajine,“ napísal server RBK-Ukrajina. Civilisti dostali na výber: presunúť sa do bezpečia na Ukrajine alebo odísť do Ruska.
Šéfka ukrajinskej miestnej vojenskej správy Taťjana Hasanenková priblížila, akú podobu nadobudol horor: „V Oleškách nie je možné nielen dôstojne žiť, ale ani dôstojne zomrieť. Nie je tam nikto, kto by zabezpečil pochovávanie, a telá ležia priamo uprostred ulice. V okolitých dedinách ľudia, aby nemuseli byť svedkami zneuctenia, teda rozkladu tiel či ich zamoreniu červami, niekedy prikrývajú pozostatky kusom látky a zaťažujú ich kameňom. Jednoducho preto, že mŕtvych nie je kde pochovať,“ upozornila v rozhovore pre RBK-Ukrajina. Márnica bola už dávnejšie zničená pri ruskom ostreľovaní.
Prichádzame z pekla
Cieľom humanitárnej operácie bolo evakuovať civilistov a poskytnúť potraviny a lieky obyvateľom, ktorí sa napriek strašnej situácii rozhodli zostať v Oleškách. Tí, čo unikli, netajili svoju obrovskú radosť: „Prichádzame z pekla,“ zdôraznila pre stanicu BBC Ukrajinka, ktorá uviedla iba svoje krstné meno Oľha. Spolu s manželom Vjačeslavom potvrdila, že napriek silnejúcemu ostreľovaniu by pokus o útek mohol znamenať smrť pre zamínované cesty a neutíchajúce útoky dronov.
Podaktorí z Olešiek sa však odhodlali riskovať život: „Manželia Oľha a Vjačeslav povedali, že keď sa zásoby míňali, niektorí ľudia sa usilovali zohnať jedlo tak, že prechádzali cez mínové polia. Stúpali na míny, umierali, zostali zmrzačení. To všetko len preto, aby prežili,“ informovala BBC. Oľha a Vjačeslav potvrdili, že veľa ľudí si varilo i už iba z byliniek či z buriny, ktorú mali v záhrade.
Podobné svedectvá zazneli z opačnej strany, čiže z Ruska, kam sa niektorí civilisti rozhodli odísť počas záchrannej humanitárnej akcie. „Jedávali sme bylinky. Volá sa portulaka, opekali sme ju na masle a dávali sme ju do polievky, tá bola dosť kyslá,“ citoval server URA jednu zo žien evakuovaných do Ruska. Išlo o portulaku zeleninovú, ktorá sa dá napríklad restovať s mäsom, jej mladé lístky a výhonky sa dajú nasekať i do polievky.
Zabili ich míny
Táto žena dosvedčila tiež, že cesta za potravinami predstavovala najväčšie riziko. Jeden obyvateľ Olešiek povedal ruským médiám, že sa s ďalšími vybral do obchodu, ktorý sa nachádza za hranicami mesta. Dopadlo to tragicky: „Dvadsať ľudí sa vydalo na bicykloch, ale prvých štyroch zabili míny. Iný obyvateľ utrpel vážne zranenia, keď sa v aute viezol na nákup potravín s jeho otcom. Vozidlo narazilo na mínu, starší muž zomrel.“ Zraneného syna transportovali do nemocnice na okupovanom území, kde sa nebojuje.
Tí, čo si vybrali bezpečný život na Ukrajine, vraveli, že cestou z Olešiek si od dojatia pospevovali. „Keď nemôžeš zastaviť slzy, začínaš tancovať. Keď nemôžeš tancovať, začínaš spievať,“ poznamenala jedna žena podľa portálu Obozrevateľ. Zdôraznila, že nechýbal spev ukrajinskej hymny.
Mnohí zostali. Prečo?
Ukrajinský ombudsman Dmytro Lubinec podčiarkol, že za každým zachráneným z Olešiek stojí samostatný príbeh utrpenia i nezlomnosti. Za dojímavé označil napríklad to, že sa po troch rokoch konečne zlúčil jeden manželský pár: ona sa už dávnejšie ocitla v bezpečí, ale on sa nemohol dostať preč z Olešiek. „Najstarší evakuovaný má 94 rokov, najmladší len niečo viac ako jeden rok,“ oznámil Lubinec.
Vojaci, ktorí na niekoľko dní prestali bojovať, potrebovali odstrániť míny. Vďaka tomu sa dostali do Olešiek aj automobily s dodávkami potravín a liekov. Ukrajinu si vybralo 550 evakuovaných a do Ruska zamierilo 250 iných. Niekoľko stoviek však v meste skazy zostalo. Niektorí sa obávali, že ich v skutočnosti odvezú do Ruska napriek tomu, že si želajú byť na ukrajinskom území. Iní majú strach, že by sa už nikdy do svojich domov v Oleškách nevrátili, sú to najmä starí ľudia. A potom sú aj takí, čo tvrdia, že napriek utrpeniu si počkajú na ukončenie vojny v tomto meste, lebo im prirástlo odmalička k srdcu.
