O smrti blízkeho a bolesti z toho sa v mnohých rodinách zaryto mlčí. Psychiater varuje pred následkami
Stratu blízkeho zažila za posledných päť rokov až štvrtina národa, v tretine rodín sa o bolesti a smrti zaryto mlčí. Až polovica Slovákov priznáva, že sa so stratou dodnes nevyrovnala.
Hoci podľa Veľkého prieskumu rodín UNIQA 2026 až 60 percent Slovákov zažilo v posledných piatich rokoch stratu blízkeho človeka, o smrti a smútení sa v rodinách stále hovorí len zriedka. Počas smútenia takmer tri štvrtiny Slovákov zdieľajú svoje emócie s ostatnými členmi rodiny alebo majú oporu v širšej rodine či medzi priateľmi.
„Napriek tomu až 90 percent členov slovenských rodín tvrdí, že sa so stratou blízkeho musia vyrovnávať sami, a až v tretine slovenských rodín sa o pocitoch súvisiacich so stratou blízkeho nehovorí ani vtedy, keď v rodine niekto práve zomrel,“ hovorí Katarína Strýčková za Nadačný fond UNIQA.
Podľa prieskumu si až dve tretiny rodín myslia, že zármutok a bolesť spojené so stratou blízkeho postupne odznejú. Takmer 40 percentám slovenských rodín pomáha v smútení viera a náboženstvo, len zlomok z nich by však hľadal odbornú psychologickú pomoc. Takmer polovica Slovákov uvádza, že sa so smrťou blízkeho doteraz nevyrovnali.
Viac ako štvrtina respondentov sa stará o starých či chorých blízkych. Až 40 percent blízkych, ktorých Slováci stratili, bolo pred smrťou odkázaných na pomoc iných.
Psychiater a neurovedec Jiří Horáček pripomína hodnotu empatie. „Je to zložitá otázka a u každého človeka to bude iné. Neexistuje univerzálne odporúčanie. No existuje jeden úžasný nástroj, ktorý máme a musíme mu dať vysokú hodnotu – empatia. Obyčajná schopnosť súcitiť s druhým a dať mu to najavo,“ hovorí.
Zdôrazňuje pritom spôsob, akým sa k druhému vzťahujeme. „Často nemusíme hľadať zložité riešenia, stačí úprimne prežívaná empatia. Čím zložitejšia je situácia druhého človeka, tým viac mu pomôže. Je to ten najdôležitejší nástroj, ktorý uvoľní človeku ruky, aby si riešenie našiel sám,“ vysvetľuje.
Upozorňuje aj na potrebu nezakrývať si oči pred realitou. „To najhoršie je hrať hru, keď človek vie, že je vážne chorý, ale ja mu hovorím presný opak,“ tvrdí.
Podľa Horáčka môžu existenciálnu tieseň zažívať aj blízki chorého. „Existenciálnu tieseň môžeme zažívať aj z druhej ruky, keď máme v okolí ťažko chorého človeka alebo sa staráme o umierajúceho rodiča. Smrti sa bojíme všetci, lenže táto starosť býva popretá alebo zametená pod koberec obrannými mechanizmami. Keď ochorie niekto blízky, otvárajú sa v nás tie isté otázky,“ hovorí.
Pri komunikácii s blízkymi zdôrazňuje rešpekt k tomu, že každý človek môže svoju situáciu prežívať inak. „Myslím si, že by sme to mali uchopiť poctivo a nenechávať to na poslednú chvíľu. Je úlohou každého z nás nájsť si na to riešenie, a nie pred ním jednoducho zavrieť oči,“ uzatvára.
