Alchýmia riedenia štátnych dlhov
Väčšinu krajín EÚ čoraz viac trápi rastúca ťarcha verejných dlhov. Tie sa najčastejšie uvádzajú v pomere k HDP, aj keď výstižnejšie by bolo uvedenie trendov vývoja pomeru príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu.
Pre ilustráciu sa stačí pozrieť na plánovanú rozpočtovú dieru na rok 2027. Štátny rozpočet počíta s príjmami vo výške 27,911 miliardy eur a výdavkami vo výške 35,66 miliardy eur. Odhadované výdavky sú o 27,78 % vyššie ako plánované príjmy. V absolútnej hodnote ide o 7,75 miliardy eur.
O túto sumu sa na budúci rok zvýši verejný dlh a naň sa nabaľujúca úroková záťaž. Iba na samotných úrokoch zaplatíme následne po roku 2027 aspoň 3,5 miliardy eur. Ročné náklady štátu na platbu úrokov budú také veľké, ako je hodnota celého zlatého pokladu SR z väčšej časti uloženého v Londýne (31,7 tony zlata stojí cca 3,5 miliardy eur).
Cena zlata od januára 2026, keď dosiahla historické maximá, do konca októbra klesla o 1,4 miliardy eur (27,6 %). Je to viac, než štát vyplatí na 13. dôchodkoch. Z toho vyplýva, že spoliehať sa pri uchovaní kúpnej sily odložených úspor prevažne na zlato sa môže investorovi vypomstiť rovnako ako bitcoiny či akcie.
Dôvodom poklesu cien zlata je najmä rast úrokov na medzinárodných trhoch a postupné rozpredávanie zlatých rezerv Ruskej federácie (od začiatku roka viac ako 60 ton).
Štátne dlhy v absolútnej hodnote rastú stále, aj keď v pomere k HDP z času na čas môžu zároveň klesať. Argument o tom, či dlh klesá, alebo rastie používajú politici podľa toho, ako potrebujú údaje interpretovať verejnosti. Úplne ideálna z pohľadu politickej interpretácie je výnimočná situácia, keď sa v posudzovanom roku dosiahne vyrovnaný štátny rozpočet, respektíve prebytkové saldo. To sa za celú existenciu samostatného Slovenska od roku 1993 nikdy nestalo.
V Nemecku sa tak od roku 1991 do roku 2019 stalo celkovo deväťkrát, i keď za cenu značného preferovania financovania projektov štátu cez PPP projekty.
Ak je PPP projekt mimo súvahy verejnej správy (off-balance-sheet), budúce platby za dostupnosť infraštruktúry a poskytovanie služieb sa nezapočítavajú priamo do „maastrichtského“ verejného dlhu. Štáty dokážu touto „bilančnou kozmetikou“ umelo zametať pod koberec budúce záväzky bez zvyšovania dlhu.
Niekedy je možné tlmiť rast verejných dlhov aj formou obstarania investícií v štátom vlastnených organizáciách formou finančného lízingu. Ak ide o čisto trhový štátny podnik, ktorý viac ako 50 % výrobných nákladov pokrýva z vlastných tržieb (predaj služieb a tovarov na voľnom trhu), jeho dlh sa do „maastrichtského“ dlhu štátu nepočíta.
Štátny podnik ako nájomca po zaplatení všetkých lízingových splátok získava investíciu do vlastníctva za doslova symbolickú cenu (kúpnu opciu).
Slovensko sa v čase expanzie výdavkov na obranu krajiny snaží hľadať únikové cesty z bagatelizovania výšky deficitu verejných financií cez zmiernenie podmienok nastavenia dlhovej brzdy v oblasti záväzkov samospráv. Ideálne formou nezapočítavania ich dlhov do deficitu verejných financií.
V každom prípade treba brať na zreteľ, že nemôžeme z pohľadu verejných financií míňať o štvrtinu viac, ako sa vyberie na daniach a poplatkoch. Inak nás všetkých čaká bolestivé precitnutie do trpkej reality.
