Ukrajinci z Olešiek opisujú život pod ruskou okupáciou: hlad, mučenie a zamínované ulice
Obyvatelia ukrajinského mesta Olešky, ktoré leží na juhu Ukrajiny na ľavom brehu Dnepra oproti Chersonu, opisujú život pod ruskou okupáciou jediným slovom: peklo. Z pôvodných približne 24 000 obyvateľov ich v meste zostali už len stovky. Koncom októbra sa časť z nich mohla evakuovať počas niekoľkodňového prímeria, ktoré s pomocou pápeža Leva XIV. sprostredkovala manželka amerického prezidenta Melania Trumpová. Evakuovaní, ktorí dnes dočasne žijú v Kyjeve, opísali hlad, zimu, zamínované ulice, miznúcich ľudí aj mučenie.
Ruské vojská mesto obsadili v prvých týždňoch invázie v roku 2022. Keď Ukrajinci na jeseň toho roka oslobodili Cherson, Rusi sa stiahli za rieku a Dneper sa zmenil na frontovú líniu. Olešky sa tak ocitli priamo na nej. V júni 2023 mesto navyše zaplavila voda po zničení Kachovskej priehrady. V posledných mesiacoch sa situácia ešte zhoršila – do mesta prestali prichádzať potraviny, ľudia ostali bez elektriny a liekov a pre boje a zamínované cesty sa nemali ako dostať preč.
„Ľudia vyzerali ako duchovia“
Štyridsaťsedemročná Olja, ktorá učí ukrajinský jazyk a literatúru, zostala v Oleškách s manželom Andrijom a tromi deťmi. Spočiatku verili, že okupácia nepotrvá dlho, situácia sa však stále zhoršovala. „Od marca bola humanitárna katastrofa neznesiteľná. Ulice boli zamínované, nemali sme vodu ani plyn,“ spomína.
Pri nemocnici kedysi fungoval malý trh, kde ľudia z okolitých dedín predávali potraviny. Rusi ho vraj zrušili a zakázali. Keď sa obyvatelia pýtali prečo, dostali odpoveď: „Máte hladovať.“ Obchody vyrabovali a jedlo zmizlo. „V apríli a máji vyzerali ľudia, najmä starí, ako duchovia,“ opisuje učiteľka. Ľudia si podľa nej uťahovali z hladu aj tým, že „zabudli, ako vonia chlieb“.
Keď si jej dcéra zlomila nohu, do nemocnice ísť nemohli, boli v nej ruskí vojaci. Lekár dievča vyšetril doma a odporučil ho previezť do Chersonu, Olja sa však bála cesty po zamínovaných cestách. „Už sa nesprávajú ako deti. Prišli o detstvo,“ hovorí dnes o svojich potomkoch. „Keď si na to všetko spomeniem, chce sa mi plakať. Ale už nemám slzy,“ dodáva.
Mučenie elektrinou a miznúci ľudia
Ešte brutálnejšie je svedectvo štyridsaťdeväťročného včelára Volodymyra. Zatkli ho 15. novembra 2022, keď nosil jedlo iným ľuďom. Ruská strana ho obvinila, že posielal ukrajinskej armáde súradnice ruskej vojenskej techniky a pomáhal ľuďom utiecť z okupovaného územia. Dôkazy na to vraj neboli, aj tak strávil v zajatí asi rok.
Mučili ho elektrinou, na čo vraj používali starý sovietsky poľný telefón TA-57. „Pripli mi drôty na genitálie a posmievali sa: Teraz je spojenie také dobré, že môžeme zavolať Putinovi,“ opísal. V okolí Olešiek a mesta Hola Prystaň vie o približne deviatich miestach, kde Rusi ľudí mučili. Hovorí aj o miznúcich proukrajinských obyvateľoch – ľudí mali zabíjať a ich telá hádzať do pivníc, odkiaľ ich miestni vyťahovali a pochovávali.
Ulice plné mŕtvych
O mŕtvych na uliciach rozpráva aj tridsaťsedemročný architekt Roman. Keď sa dozvedel o evakuácii, išiel za rodičmi. Báli sa však ruskej „filtrácie“, teda preverovania evakuovaných, a najprv nechceli ísť. „Ulice sú plné mŕtvol. Kým sa nestrieľa, aspoň niektorých pochovám,“ povedal mu otec.
Aj pre Romana bola situácia čoraz nebezpečnejšia, niekoľkokrát ruským vojakom len tesne unikol. „Vedel som, že si po mňa môžu kedykoľvek prísť,“ opisuje. Samotná evakuácia bola ďalšou skúškou – opisuje 16 hodín v autobusoch bez možnosti ísť na toaletu. Potom evakuovaných ruským vojenským lietadlom Il-76 previezli do Rostova, odtiaľ do bieloruského Homeľa a napokon cez hranicu na územie pod ukrajinskou kontrolou.
Nie všetci sa však dostali von. V meste, kde pred vojnou žilo okolo 24 000 ľudí, podľa Romanovho odhadu stále zostáva približne 1 700 obyvateľov, najmä starí, chorí a ľudia so zníženou pohyblivosťou. Niektorí sa k autobusom ani nemohli dostať, cesty boli zamínované.
