Slovenský hrad stojí na dávnej sopke. Pod jeho múrmi sa ukrýva kamenný vodopád, ktorý nemajú ani na Islande
Pod zrúcaninou hradu Šomoška na slovensko-maďarskej hranici sa nachádza kamenný vodopád, ktorý pripomína temnú tečúcu vodu. Ide o približne deväť metrov vysokú a dvanásť metrov širokú stenu z čadičových stĺpov naskladaných na sebe.
Hoci ich pravidelný päť- a šesťuholníkový tvar vyvoláva otázky o prírodnom pôvode, v skutočnosti ich vytvorila sopečná činnosť pred miliónmi rokov. Stĺpy z tmavého čadiča sú súčasťou pozostatku niekdajšej sopky priamo pod hradom.
Pri Šomoške láva nikdy priamo nevytryskla na povrch, magma stúpala z hlbín Zeme cez sopečný komín. „V záverečnom štádiu vývoja vulkanickej aktivity ostal prívodný systém vyplnený horúcou tekutou lávou,” potvrdil geológ Slovenskej akadémie vied Peter Konečný. Láva vyplnila priehlbinu na zemi krátkym lávovým prúdom, čím vzniklo malé lávové jazierko.
Krajina musela čakať milióny rokov, kým láva vytvorila čadič. Počas nich chladla, zmršťovala sa, praskala a tuhla až do pravidelných stĺpov. Úkaz má približne 4,06 milióna rokov, no samotné tuhnutie magmy na povrchu trvalo nanajvýš pár mesiacov až rokov.
Konečný objasnil, že magma chladla odspodu. Cez takmer vodorovnú plochu jazierka vznikali zvislejšie stĺpy a bližšie k strmému bočnému okraju sa stĺpy nakláňali. Preto kamenný vodopád vyzerá tak nezvyčajne – stĺpy nie sú všetky rovnobežné, ale vytvárajú akoby roztvorený kamenný vejár. Čadičové útvary majú miestami hrúbku aj 20 centimetrov.
„Zatiaľ čo rovné vertikálne čadičové stĺpy sú vo svete pomerne bežné (napríklad na Islande), útvar na Šomoške je výnimočný svojou ohnutou formou do tvaru vejára či tečúceho vodopádu. Podobných zakrivených stĺpov týchto rozmerov nájdeme pomerne málo,” zdôraznil Konečný.
Po vytuhnutí lávy vznikol skamenený prívodný kanál sopky, ktorý v súčasnosti tvorí vrcholovú časť kopca Šomoška. Tam sú zachované sčasti rekonštruované zvyšky pôvodného stredovekého hradu z obdobia protitureckých vojen. Okolie tvorili mäkšie pieskovce, ktoré podliehali erózii rýchlejšie než odolný čadič.
Kamenný val odkrytého sopečného komína bol dlhé stáročia ukrytý. Svetlo sveta uzrel až v 14. storočí, keď sa začal ťažiť materiál na výstavbu priľahlého gotického hradu Šomoška. Niektoré čadičové stĺpy boli použité priamo pri stavbe hradných múrov.
„Robotníci pri lámaní kameňa narazili na túto štruktúru a našťastie ju celú nevyťažili. Samotný hrad je unikátny tým, že je z veľkej časti postavený práve z týchto vyťažených čadičových kvádrov,” objasnil Konečný.
Poloha hradnej zrúcaniny nebola náhodná – mala strategickú polohu s výhľadmi na slovenskú aj maďarskú stranu a kontrolovala severo-južnú cestu z Fiľakova smerom k Vacovu a ďalej do Budína a Pešti. Stavba sa musela prispôsobiť obmedzenej ploche sopečného vrcholu. Tvar kopca umožnil postaviť menší palác, hospodárske budovy a nepravidelné trojuholníkové nádvorie. Postupne pribúdali obranné veže a bašty, v 15. storočí sa opevnenie prispôsobilo príchodu palných zbraní.
Podľa archeologického výskumu SAV bol hrad obývaný od roku 1310 až po koniec 16. storočia, keď zažil tureckú okupáciu. Po oslobodení cárskymi vojakmi bola stavba zámerne poškodená, aby sa nedala použiť na vojenské účely. V roku 1826 zasiahol blesk poslednú zachovanú vežu, ktorá vyhorela. Od 70. rokov minulého storočia je z hradu zakonzervovaná a čiastočne obnovená zrúcanina.
Hrad Šomoška je súčasťou územia Národnej prírodnej rezervácie Šomoška, keďže v bezprostrednom okolí sa nachádza kamenný vodopád a kamenné more. Na jednom mieste tak vidno dve vrstvy histórie krajiny – raritnú čadičovú stenu a stredovekú zrúcaninu.
Hoci útvar pôsobí pevne a takmer nezničiteľne, ani čadičové stĺpy nie sú imúnne voči zvetrávaniu. „Najväčšou hrozbou je zvetrávanie mrazom a mechanická erózia (opadávanie a rútenie skál). Stĺpovitá štruktúra bazaltu ho paradoxne robí veľmi zraniteľným voči dnešným klimatickým vplyvom,” vysvetlil geológ.
V zime a na jar, keď voda prenikajúca do štrbín stĺpov zamrzne, ľad zväčší svoj objem a vytvorí tlak. „Ľad pôsobí ako klin, ktorý stĺpy od seba odtláča a oslabuje ich stabilitu. Po oteplení sa ľad roztopí, no puklina zostane širšia. Tento cyklus sa opakuje desiatky ráz za rok,” uviedol Konečný. Oslabené časti stĺpov sa následne odlamujú a padajú pod vodopád, čím neustále kŕmia a zväčšujú susedné kamenné more.
Keďže ide o mimoriadne navštevovanú lokalitu, v minulosti k erózii prispievali aj samotní ľudia lezením po útvare či zbieraním úlomkov. Aj preto je lokalita prísne chránená a návštevníci by nemali do skál zasahovať. K droleniu stĺpov prispievajú aj korene rastlín, ktoré zarastajú do škár a postupne ich rozširujú.
„Kamenný vodopád sa v ľudskom čase nemení pred očami zo dňa na deň, no z dlhodobého hľadiska postupne degraduje, pomaly sa rozpadáva na úlomky tvoriace súvisiace kamenné more. Je to celkom prirodzený geologický cyklus,” objasnil na záver geológ.
