Kaštieľ v Budimíre: Celoštátna hanba a ignorancia kultúrneho dedičstva
Kaštieľ pri Košiciach, predtým obľúbený medzi návštevníkmi, sa ocitol za múrmi tmy v dôsledku chabých rozhodnutí a nedbanlivého prístupu správy kultúrneho dedičstva. Zatvorený od novembra pre konsolidáciu financií, táto budova, známa svojou unikátnou expozíciou hodín, sa stala symbolom niečoho oveľa temnejšieho – absolútnej indiferentnosti voči kultúre a histórii, ktorú reprezentuje.
Konsolidácia alebo výhovorka?
Ján Melich, námestník generálneho riaditeľa Slovenského technického múzea, podáva argumenty o potrebe sanácie verejných financií, zatiaľ čo realita za zavretými dverami naznačuje, že finančné otázky sú len zástierkou pre zlyhanie správy. Ostatné múzeá sa aspoň na chvíľu dostali späť na mapu, no Budimír je pod strechou a nikto nevie, kedy sa vrátia> na jeho nádvorie rodiny, páry a zvedavci.
Padol čas a s ním aj nádeje
V súvislosti so zatvorením kaštieľa sa zhoršuje aj technický stav budovy. Melich nabáda k zhodnoteniu situácie, pričom zároveň poukazuje na neudržateľnosť existujúcej prevádzky. Udržateľnosť sa stáva magickým slovom malomyselných úradníkov, ktorí sa odvolávajú na nedostatok financií, zatiaľ čo kultúra, ktorá by mala byť národným pokladom, padá do zabudnutia.
Zamyslenie nad budúcnosťou kultúry
Petra Demková, riaditeľka odboru komunikácie Ministerstva kultúry, potvrdila, že budúcnosť mnohých takýchto pobočiek je stále temná. Zníženie počtu zamestnancov a fiškálne škrty musia zahnať z platov nie len zamestnancov, ale aj kultúrny život, ktorý sa stáva len ilúziou.
Ako ďalej?
Otázka, ktorá zostáva visiacou na perách všetkých záujemcov o kultúru, je, dokedy ešte môže tento stav trvať. Zatvorenie kaštieľa nie je len stratou kultúrnych hodnôt, ale aj výsmechom voči obyvateľom regiónu, ktorí si zaslúžia prístup k národnému dedičstvu. Nachádzame sa na križovatke, kde rozhodnutia v najvyšších štruktúrach formujú budúcnosť, ale bez aktívneho zanechania nášho dedičstva bludíme v predpisoch a poriadkoch.
Prebudíme sa?
Kritické hlasy sa musia ozvať, inak sa budeme nadobro musieť zrieknuť našej kultúrnej identity. Svedomití občania by mali povstať a usilovať sa o obnovu nášho kultúrneho dedičstva a jeho bezprostrednú dostupnosť. Zostáva len otázka, aká bude naša svetská odpoveď na túto dramatickú situáciu. Ak sa nezmení koncepcia a prioritizácia kultúrnych hodnôt, môžeme sa veľmi rýchlo ocitnúť v temnej epoche, v ktorej už len zostatková pamiatka s názvom „kaštieľ Budimír“ bude spomienkou na slávu, ktorú sme si z vlastnej vôle vzali.
