Veľké sólo pre génia, ktorý sa vrátil z tieňa
Ján Lajčiak, osudom a národnou pamäťou zabudnutý, sa opäť vynoril z hrobky histórie v jedinečnej inscenácii Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Takmer 150 rokov po jeho narodení, snáď až zázračne, znovu ožíva jeho osobnosť, v ktorej sa miešajú genius a tragédia izolácie. A práve toto veľké sólo, ktoré sa opäť predvedie, nás privádza k zamysleniu, kde sa korene našej kultúry skrývajú.
Prečo sme sa naučili zabúdať na svoje géni?
Lajčiak, vzdelaný muž s doktorátmi v parížskom a lipskom prostredí, sa po svojej smrti ocitol v zapadákove Vyšnej Boci, kde jeho talent a kritika dosiahli akurát tak podzemné úrovne. Akoby presne vedel, že doma nikto nie je prorokom, odsúdený na marginalizáciu. Tento zabehnutý stereotyp, keď hodnotný intelekt vnáša do spoločnosti rozpor a nepohodu, je stále aktuálny a941 neriešený.
Obraz renesancie na scéne
Súčasná inscenácia, v hrdinskej réžii Rastislava Balleka, sa hrdo stavia proti zabudnutiu. Lajčiakove myšlienky a názory, poznačené kritikou ruskej a slovenskej kultúry, sú umocnené sugestívnymi výtvarnými a zvukovými prvkami. Divák je zrazený vidinou chaosu a neporiadku, no v skutočnosti je obklopený vzácnym podnetom zamyslieť sa nad vlastným postojom k histórii. Zrazu je prítomný, súčinný, a akoby aj aktérom deja.
Ženy ako vyjadrenie Lajčiakovej existencie
Prekvapivo, dominancia ženského prvku v inscenácii o Lajčiakovi, mužovi s bremenom stáročných predsudkov, odhaľuje nové dimenzie. Tvorcovia bravúrne použili ženské elementy na zobrazenie slabosti a sily, ktorú Lajčiak potrebuje, aby sa trápením vzoprel. Niekto by mohol považovať túto interpretáciu za zabalzámovanie tradície, no skôr je to pokus preraziť stereotypy a ukázať, že zmeny, hoci pomalé, sa predsa len dejú.
Boj s obmedzenosťou
Text Lajčiak nie je len bitkou s útlakom slovami – je to vyjadrenie nespravodlivosti, s ktorou sa regionálna inteligencia konfrontuje. V histórii sa často zakrýva to, že predpoklady o kultúrnom rozvoji nemusia vyhovieť elitárskej zóne. Tento posun kýmkoľvek, kto nemá odvahu brániť vlastný hlas, je zradný. Napriek humoru scén, ktorých rozkoš občas kontrastuje s tragikomédiou, tu máme odhaľovanie hrozby, ktorú si neuvedomujeme.
Vypočujte si hlas génia
Súhrnnej atmosfére inscenácie dominuje sopranistka Eva Šušková so svojou krikľavo prekvapujúcou prítomnosťou. Všetky výrazy bláznivého génia, ktorý sa pokúša oživovať ambíciu národa, sú kombinované s pečaťou dejín, ktoré sa snažíme ignorovať. Silné emocionálne posolstvo, ktoré prenáša, je vznosné a naliehavé – preto je vhodné spýtať sa, akým spôsobom sa vzpriamujeme na cestách našich predkov.
Na povrchu zlato, vo vnútri piesok
Táto hra, prenikajúca pod kožu, nám však naznačuje, že pod svetlým povrchom kultúrnych úspechov stále prebieha boj s obmedzenosťou. Otázky, ktoré kladie Ján Lajčiak svojou kritikou voči spoločnosti, sa musia znovu analyzovať. Zosilnenie skresleného rodokmeňa našej kultúry nás involvuje do osudu, ktorý sme sa rozhodli ignorovať. Ak však nezabudneme, stopy slovenskej histórie, ukryté pod prachom spätných pohľadov, môžu dodať nový význam našim kultúrnym hodnotám.
Nádej pre budúcnosť
Možno je čas znovu objavovať, kým sme a čo nás obklopuje. Službičky, ktoré ponúkajú moderné interpretácie ako Text Lajčiak, by mali byť pre každého – nie len pre vyvolených. Sú to semienka poznania, ktoré môžu vydávať plody, ak sa o ne postaráme. Naša kultúra sa síce zmenila, no nemôžeme sa vyhnúť tomu, že tie isté scenáre sa opakujú. Bez jasních činov, reformy zahojených historických rán sú len odkladaným termínom.
